Nech žijú zmeny!

Voľakedy to bolo celkom iné. Bola som malá a mala som mamu. Dnes som veľká a som mamou sama (nie Sama). Každé leto som sedávala u babky na plote, špízovala tetu Slivkovú odnaproti, čo sa u nej varovalo minimálne tristo Slivkovnúčeniec. A tetka Adamčíčka, tá sa nachomietla aj sama. Špízovať sa ju nedalo, lebo bola taká viditeľná, že o nej vedela vždy celá ulica. Teta Maršalíčka, tú som počula cez plot, tam, kde rástli maliny a ríbezle. Začula som ju vždy, keď som sa hrabala medzi lístkami a hľadala sladké červené pokušenie. Vedela som strčiť hlavu tak hlboko do kríčka, ako to len šlo. Sladká, menej sladká, supersladká, smradľavá s chrobákom vo vnútri, znova sladká, pery krvavočervené, kríček prázdny...Prázdniny boli časom parených buchiet. A palaciniek. Kakaových miláčikov a raňajkových lupačiek, časom teplého granka, kapustníkov, marhúľ, elegantných gladiol a anduliek vo voliére. Časom pomyjí a voňavej, čerstvonasekanej žihľavy. Boli časom slepačích vajec, práve vytiahnutých spod nosníc, boli prudko farebné, voňavé, vráskavé, celé od múky a čerstvo namletej kávy, boli na povale, v korune starého orecha a boli v kasniach babkinej spálne, v jej kostolnom ručníku a v starých dedkových vyšmatľaných topánkach...Mám pocit, že som ostala bez nich. Bez prázdnin a bez všetkého, čo k nim patrí. Chýbajú mi, skúšam jesť mamine kapustníky presne také, aké sa naučila piecť od svojej mamy. Skúšam ovoniavať maliny a neskúšam ich jesť. Gladioly v kvetinárstve sú pre mňa posvätné a miláčiky svojim deťom ticho závidím. Moje prázdniny už prežívam len takto...A dejú sa veľké zmeny. Opúšťajú nás prvé mliečáky (Mami, skús, ako sa mi kývajú tieto dva dolné zuby. Asi za dva týždne mi vypadnú, vieš?) a podarilo sa nám zopár zrozumiteľných „R“ (Do psej rite, ako to mám poskladať?) Prázdniny sú zázračné...