...strihali ma dohola...

Nebola príliš vysoká, taký ten typ, čo nosí dookola jedny džínsy a dvoje kanady. Mala neposlušné, pevné a dlhé vlasy farby zrelého obilia. Veľké a modré oči jej svietili ako lampáše (ale iskru by ste márne hľadali, to len tá farba...) aj vtedy, keď mala sklonenú hlavu. A pohľad zabodnutý do zeme mala skoro stále. Konečne som sa teda dozvedela, prečo sa ocitla medzi psychiatrickými pacientmi. Len som ticho počúvala a nechápala som, ako sa môže v takej malej a útlej dievčine nabrať taký obrovský nános bolesti. Ako sa to vlastne môže stať, že dopustia ľudia okolo nej, aby si okúsila také horúce peklo, že jej zhorela niť z pomyselného klbka a nenašla cestu von. Ako sa môže stať, že sa do ľudskej duše vleje toľko bolestného zúfalstva, toľko tmavého smútku a toľko beznádeje zo života, že keď už duša na to všetko nestačí, vyšle signál mozgu, ten jej chce dopriať úľavu a tak vyšle správu do pravej ruky, aby vzala žiletku, namierila na žily a rezala a rezala...Nech je po všetkom a navždy.Skúsila to štyrikrát, vždy ju našli a nalepili jej nálepku "psychiatrická pacoška". To by nebola až taká tragédia, horšie je to s tým, čo ju k tomu priviedlo. Koľko toho dokáže naše vnútro vstrebávať, aby sa z toho nezbláznilo? Aká malá je hranica, ktorú sme nútení prekročiť vtedy, keď sa nám to už zdá neúnosné? Štyri pokusy o samovraždu, túžba ubližovať si neustále fyzicky a spôsobovať si bolesť...konečne mi bolo jasné, prečo s ňou sedím na jednom koberci a bola som jej vďačná za to, že sa rozkecala a otvorila.Na druhý deň ráno som ju minula na chodbe. Ošúchané džínsy, staré kanady, útla, modrooká...len vlasy farby zrelej pšenice odrazu nikde. Na hlave len nepodarené strnisko a pichľavé milimetrové zvyšky toho, čo majú chlapi na ženách tak radi...Musela to urobiť v amoku a musela strihať hlava – nehlava, ako jej prišli steblá vlasov pod ruku. Kde – tu škrabanec od nožníc...ale jej pohľad nenasvedčoval smútok. Spýtavo som sa na ňu pozrela a ona len ticho šepla:„Veď som ti vravela, že potrebujem cítiť bolesť...“