Štyri dni na infekčnom alebo ako sa utužujú sterilné vzťahy

Dcéra už predsa mala tri roky (No dobre, ale v auguste, čo bolo pred chvíľou!) Ale deti pobyt prežívajú lepšie, ako si myslíte a ten nedostatok miesta...( Pani primárka, ja ju tu samu nenechám!) A okrem toho, máte doma druhé dieťa, kto s ním bude? (Čo sú to za otázky, to si predsa zariadim ja...) a len aby ste vedeli, ste fajčiarka? Lebo na oddelení je zakázané fajčiť, vydržíte to? (Absurdné! Jednoducho si idem pre pyžamo a hotovo.) Posledný argument o tom, že je malá na mňa veľmi naviazaná (jasné, že je to naopak ale guča v krku mi nedovolila priznať sa) a bolo vybavené... Telefonát na tretie, že teda tam je miesta dosť (olala, aká náhodička) a už som futašila domov pre najpotrebnejšie veci.K ČOMU DOSPEJE počas štyroch dní na infekčnom oddelení TROJROČNÉ DIEŤA ?-Mami, prečo pozeráme na Timejku cez sklo?-Lebo všetky deti sú od seba oddelené, aby sa navzájom nenakazili...-Ona má slané paličky, poďme ku nim na návštevu!-Mami, to decko tam úplne vzadu podalo mame gaťky aj prsia (myslela podprsenku, samozrejme, a zrak má zjavne úplne v poriadku)-Ty jo, dnes je nejaký húkačkový deň! Stále nejakú počujem (čo už, keď sme v nemocnici, že áno?)-Chcem cikať do záchoda! -Nemôžeš, musíš sem do šerblíka, lebo „ciko“ musíme odmerať!-To predsa nie je šerblík, to je obyčajný hrniec...-Kedy už budeme jesť? Som hladná!-Kajka, veď teraz boli raňajky...-Áaaa, počuješ, už idú, hrkocú s tým vozíkom! Nesú jedlo!-To je teta upratovačka...-Ty jo...-Chcem už mať na sebe normálne veci! (museli sme na príjme všetko odovzdať a po celý čas sme mali na sebe pyžamá. Vo dne, v noci)-Tá teta kuchárka mi povedala, že som princezná, keď si tu nebola (sestrička v bielom plášti, aký nosia tety kuchárky v škôlke, hneď v prvý deň dostala snáď zázrakom do Kajky hrnček „polievky“. Po týždni absolútneho nejedenia)-Mami, nespi, otvor oči...-A čo tu mám Kajka, dokelu robiť?-Dokelu si so mnou vyfarbuj Rumcajsa!Okrem toho dieťa zistilo, že nemocnica nemusí byť koniec sveta, keď tam máte na izolačke s rozmermi 3 x 1,5 metra niekoho, kto sa s vami od rána do večera hrá.K ČOMU SOM DOSPELA JA?-Že šesťtýždňové deti bez mamy bolo počuť najviac a najdlhšie. Prečo asi mám tie kruhy pod očami? -Že vydržať s malým deckom na takom miniatúrnom priestore je zabiják. Vedeli, prečo z kúpeľne odstránili zrkadlo. Pripadala som si ako múmia a to som sa ani nevidela. -Že poznámka „Tak vidíš, ako pekne papkáš, maminka asi doma také dobré nevarí“ nebola myslená zo žartu. Mne bolo pri každom jedle do plaču...-Že krv a moč odoberú dieťaťu v deň nástupu do nemocnice, na stolicu čakajú, pokým im ju dieťa „vydá“ a tá potom pekne krásne putuje do Trnavy. Výsledok? O štyri dni...-Že hygiena začína pred dverami vyžmýkaním jednej handry a tam aj končí. Upratovačka sa príliš nenadrela, aj keď sa ukázala každý deň. Kúpeľňa ostala panensky nedotknutá. Dotyk s vaňou a pohľad na obkladačky vo mne vyvolával neidentifikovateľný pocit v oblasti žalúdka-Že – aký paradox – som svojej dcére asi tisíc krát povedala „Nechytaj to, je to tu špinavé!“ a ani neviem, prečo. Taký som jednoducho mala pocit...-Že zohnať dva vankúše do dvoch postelí je nemožné. Deti u nich predsa vankúše nemajú! (Pozriem báj očko cez sklo do vedľajšieho „výbehu" – vankúš má mamička, vankúš má dieťatko a jeden leží aj na nepoužitej posteli... No, nevadí, uskromním sa...) A že sú nedostatkovým tovarom aj potom, čo sa susedný výbeh celkom uvoľní. Vymenia sa na nich obliečky, pustí sa na ne modré svetlo a prikryjú sa igelitom. A čakajú... (ozaj, keď sme pri tom nedostatku miesta, asi z desiatich alebo dvanástich izieb boli obsadené tri. TRI!) -Že keď vás úplne opúšťa energia a viera v zdravé prežitie tohto izolačno – sebaspoznávacieho pobytu, nastúpi vaše dieťa. Nenechá vás pomaličky umrieť, donúti vás žiť a makať (Strúhaj, žltá mi už nepíše! Krtek má predsa červený nos! Mamííí, červenýýý! Nechcem moje zemiaky, chcem tvoju kašu! Nechcem diétu, chcem tvoju zemiakovú kašu! Nafúkni líca, prasknem ti ich. Nevadí, že stotretí raz... Daj mi botky, vyzujem si botky, daj mi botky, teraz sa vyzujem a potom mi dáš botky... Chcem sa pozrieť z okna, dvihni ma! Vidím sneh! Ale mami, je tam sneh, nie je to biela strecha...Timejka má paličky, aj ja chcem slané paličky, teraz...teraz! Mami, teraz!!!)-A že pomáha, keď príde vizita a vaše dieťa je ovinuté okolo kovovej nohy nemocničnej postele, pyžamo samý fľak, vlasy ako slama a so slzami v očiach na plné hrdlo kričí:„Ja to tu už takto ne-vy-dr-žíííím! Ja musím ísť domov! Ja sa asi zbláááznim!“To by obmäkčilo aj vola, nie len pani primárku. Už sme doma. Na večeru boli špagety (pred tým perfektná prvá večera u Kwana, vietnamského kamaráta, čo varí úplne najfamóznejšie jedlá a mne sa podarilo zjesť svoju porciu skôr, ako dostal do seba tú svoju manžel), dieťa je znova spokojné vo svojom kráľovstve hračiek a ja sa teším...na svoj milovaný vankúš .-)