Ako som po návrate z cvokhausu skoro scvokla

Strávila som v tej nemocnici mesiac. Pol roka som mala problém cestovať električkou okolo, myslela som, že mi vyletí srdce z hrude a zložím sa. Neznášala som ju, hnusobu sterilnú. Mala som k nej odpor, aj keď za nič nemohla. Mesiac strávený v útrobách toho kolosu mi pripadal ako rok. Poznala som najmenej tri oddelenia, tristo ľudí zo zdravotného personálu a personálu bufetu, niekoľko výťahov a všetky hajzle, ktoré sa vyskytovali v mojej blízkozti.Je to tak. Ak si niekto myslel, že odtiaľ vyjdem ako po červenom koberci, úplne "iná žena", plná sily a odhodlania a hlavne - načisto zdravá...dúfal márne. Myslím, že si veľa mojich blízkych už konečne chcelo vydýchnuť a určite chceli veriť, že som z toho šialeného kolotoča vonku.Ja som ale od prvého okamihu odchodu vedela, že v mojej hlave sa nezmenilo absolútne nič. Telo vykazovalo známky miernych zmien, trošku sa zaoblilo a tvárilo sa zdravšie. No a s tým telom som mala od prvého dňa "na slobode" najväčšie problémy.Predstavte si 10 dievčat, ktoré za mesiac priberú každá po 6 kíl. Predpokladám, že taká polovica z nic si povie - Ej, dokešene, tuším som to prehnala, to musím zhodiť! Predstavte si jednu bulimičku, ktorá za mesiac priberie 6 kíl. Bez premýšľania si povie - Eeeeej, doriti! Toto čo sa zo mňa stalo? Som ako prasa a teraz, keď ma nikto nestráži, to pôjde všetko dolu! Nech sa aj poserú, kašlem im na celé liečenie!!!A tak som sa do toho pustila s takou vervou, akú si u mňa nepamätám. Sústavné zvracanie, sklamanie z toho, že všetci okolo mňa budú zase sklamaní, keď schudnem zas a znova pod úroveň prežitia, ignorácia jedla, ignorácia situácií, ignorácia všetkého. Bolo mi všetko totálne jedno...jediné, čo ma zaujímalo bolo, aby som sa tých nabratých kíl čo najskôr zbavila. Pamätám si ako dnes ten pohľad a tie myšlienky, keď som stála asi dva dni po prepustení z nemocnice v sprche. Telo bolo ako vymenené, desila som sa ho, všetko mi to pripadalo tak, akoby mi ku starej hlave našraubovali nové telo. Väčšie, mäkšie a neforemnejšie. Nevedela som sa na svoje brucho a nohy pozerať ani jednu milisekundu. Ukrývala som svoju nahotu pred všetkými, hanbila som sa vyzliecť a keď už som sa...tak veľmi rýchlo. Nevedela som sa so svojím novým telom zmieriť. A nikto ma na takýto šok nepripravil...O dva mesiace ma celkom kľudne mohli do tej cvokárne zatvoriť znova, lebo som bola na tom s váhou rovnako, ako kedysi, ak nie ešte horšie...Milé dievčatá...Ak máte pocit, že pobyt na psychiatrii je tá posledná slamka, ktorej sa môžete chytiť, že na psychiatrii sa dejú zázraky a dostanú vás za pár týždňov z choroby, ak si myslíte, že psychiatria je posledná šanca, ako to celé zvládnuť, že psychiatria je všemohúca - veľmi škaredo sa môžete popáliť! Ak si myslíte, že môžete riešenie svojich problémov hodiť na niekoho iného, nech sa stará a nech to spraví za vás...nikdy sa nevyliečite! Psychiatria môže byť súčasťou, krokom na ceste k vášmu uzdraveniu, ak už naozaj fyzicky nevládzete, ak vám nefunguje správne ten, či onen orgán, ak potrebujete infúzie, ak sa potrebujete postaviť na nohy a načerpať ďalšie sily. Ale nečakajte, že vám za tú chvíľu vymenia hlavu. A vy veľmi dobre viete, že je to hlavne vo vašej hlave...