Megi musela byť ešte nedávno krásna ženská. Mala tak štyridsať, tmavé, husté vlasy, výrazné, veľké okále a výbornú postavu. Líšila sa však od ostatných žien na oddelení už na prvý pohľad. Bola sústavne oblečená v civile. V rifličkách na telo, tričku a mohérovom svetríku s trblietkami. A ešte voľačo...od rána perfektný mejkap, upravené vlasy a sexi pohľad. Jej jedinej sa civil toleroval. Alebo dobrovoľne prehliadal? Neviem...V každom prípade ma zaujala hneď na začiatku. Bola ako deň a noc, slnko a mesiac, voda a oheň... Bola všetkým dohromady a zároveň ničím. Najprv som nechápala, o čo jej ide. Nemá problém, smeje sa, netrpí, nereve, čo do kelu jej môže byť? Mnohé trápenia však človek dokáže perfektne maskovať, až do chvíle, kedy ho to prevalcuje. A vtedy ukázala aj Megi svoju druhú tvár.Ráno kočka, ako zo žurnálu, poobede troska so strapatými vlasmi, zlepenými od jedla a sladkej malinovky, večer tvár zhovadená rozmazanou špirálou, rúžom posunutým o kus nabok od pier, prepotená a šialene smutná princezná. Bolo mi jej ľúto...nechápala som, ako sa môže v jednom človeku skrývať toľko ľudí. O sebe som vedela, že sme v mojom tele dve. Tá hnusná a tá celkomnormálna. Ale u nej ste nikdy nevedeli, ktorá to rozbalí naplno:Nešťastnica, ktorej každý ubližuje?Živočíšna baba plná hormónov, ktorá to skúšala aj na sanitárov a na primára?Urevané decko, ktoré potrebuje pohladiť po hlávke? Ženská v najlepšom veku, vyrovnaná, hrdá a samostatná? Tínejdžerka, ktorá nevie, čo so sebou a s ľuďmi okolo? Keď som zbadala hneď ráno na jej tvári úsmev, v kúpeľni pred zrkadlom, pedantne sa maľovala, občas popravila svetrík,lebo jej vykukol pupok...bola krásna. A ja spokojná, že jej je dobre. Že necítim potrebu poľutovať ju, pohladiť po ramene, že ma do toho netlačí svojim správaním. Večer už bola tisícikrát poľutovaná, pohladená, ja som jej trasúcou sa rukou zapaľovala na balkóne cigaretu a ona roztraseným hlasom vravela: "Svine, svine, všetci ste svine!" Ešte som si vypočula ten plač, trochu zúfalý, trochu drsný, trochu obviňujúci... Išli sme na izbu zapiť lieky a spať.Netvrdím, že som sa nehanbila za to, že som skončila práve na psychiatrii. Hanbila som sa celkom poriadne. Stále som mala v hlave, čo budú naši vysvetľovať, keď sa dakto opýta, kde som sa stratila? Čo na to povedia babky? Čo kamošky? Práve som skoro poslala milého do kešene, nech sa rýchlo otočí a nech sa už radšej ani nevracia, lebo počúvať neustále poznámky "vďačných" a zdravých kamarátok (Počuli sme, že máš frajerku v blázninci!)to tiež nie je búvico...Neotočil sa, neodišiel, nepočúvol ma. Našťastie...Za Megi prišla návšteva, videla som ho prvý krát. Feši chalanisko, upravený, čistý a veľký krásavec, len trošku mladý ma ňu..ale čo, aj taká vie byť láska. Hladí ju opatrne po vlasoch, ona sa mu opiera o hruď, je taký nežný a vidno, ako veľmi ju ľúbi...Len, dopekla, to si nevedela nájsť nejakého poriadneho chlapa? Takéhoto zaťahovať do svojich bláznivých nálad, problémov a ktoviečoho? Normálne som jej to v duchu vyčítala a jeho mi bolo ľúto. Somára...Návštevy skončili, fajčíme s Megi na balkóne a ona mi ukazuje fotku toho chlapíka (dokelu, zase sa ozývajú tie jej pubertiacke maniere?!), pohládza ju prstom odhora až dolu a vraví: "Prišiel ma navštíviť syn, je strašne zlatý, je to moja jediná radosť..."Krásna mama Megi...zasa plače...V tej chvíli som sa nehanbila za to, že som na psychiatrii. Boli sme všetci na jednej lodi, len mňa by bolo treba práve vtedy spakruky preplesnúť. Venované všetkým, ktorí nás bez ostychu a bez kúska zaváhania alebo pochybností, hrdo a s láskou navštevovali:)
