Nevstúpiš dva krát do tej istej rieky... áno, a ja dodávam - pokiaľ sa nepotrebuješ uistiť, že ešte stále cítiš...
Nehodí sa mi k nej slovko prednostka, určite nie po tom, čo sme už po niekoľkýkrát rozprávali o tom, čo sa deje v krajine rozprávok, zázrakov, šťastných koncov, ale aj oblakov. Tých najmäkších, ako vata, ktoré si so sebou berú tých najmenších kdesi do neba. Vždy, keď ju počúvam, rastie vo mne nesmierny obdiv. Anjel strážny. Koncentrovaná človečina s nekonečným srdcom. A po druhý krát môj sprievodca krajinou zázrakov, kde sa cítim ako Alenka.
Bojím sa, že pohladím tie deti cez sklo - a že nemám nárok. Sú krehké, ako mačiatka pár sekúnd po narodení. Bojím sa dýchať, keď priblížim svoju tvár na vzdialenosť, ktorá spúšťa slzy bez upozornenia. Bojím sa opýtať, ako sa majú. Bojím sa myslieť na to, že nebyť kúska šťastia, nemuseli by...tak prekrásne, hrozivo odovzdane, kostnato, hadičkovo, voňavo...dvíhať malý hrudník hore a dole, aby bolo jasné, že majú chuť a chcú skúsiť prežiť. Ťažko uveriteľné, že ľudské mláďa, ľahšie ako hrsť múky, vyvracia všetky poučky a zákony neprežitia takého extrému, akým je pár desiatok dekagramov života na začiatok.
A ona? Anjel strážny - každé jedno dievčatko so zápalkami pozná po mene. Každý jeden drobučký cínový vojačik s tenulinkou niťou nádeje je na množstvo dní, dlhších ako dvadsaťštyri hodín, jej vlastným dieťaťom. Všetky krásne žienky v tej rozprávke píšu malým postavičkám denníky, starostlivo a pedantne, obracajú stránku za stránkou s vierou, že na konci, tam, kde začína ozajstný svet malých detských postieľok, prvých slov, rozbitých kolien, strapatých štíc a veľkých detských očí, že tam odovzdajú tie denníky ich rodičom, aby mohli sami pokračovať v ich písaní...
Nie vždy sa to podarí...
Papierové stránky týchto denníkov sú príliš krehké...
