Druhý bod zlomu, kruh sa uzatvára...

Paľko mal rok aj voľačo, keď som si robila ďalší tehotenský test. Myslela som, že je to len nejakou vtipnou hrou hormónov, že sa „tamtie veci“ nedostavujú... Neverila som, že by mohlo ísť znova o tehotenstvo. Veď pri prvom dieťatku sme dva roky videli len samé biele plášte, ultrazvuky, tabletky, injekcie...aké by to bolo krásne, keby to teraz vyšlo len tak, úplne normálnym spôsobom...A vyšlo. Srdce mi búchalo ako zvon, keď som zbadala tie dve čiaročky, malý Paľko nechápal, prečo sa mi kotúľajú po lícach slzy, volala som manželovi, ktorý bol na otočku navštíviť rodičov, nech sa posadí, lebo mu chcem čosi povedať.- Veď sedím, s našimi v kuchyni...- Tak seď a podrž sa...robila som si test...- Aký test? - No, tehotenský. A je pozitívny.- To ako myslíš, že budeme mať druhé dieťa? Šum v pozadí, radosť v hlase, dobré správy sa oznamujú ľahko :)Toto tehotenstvo bolo na rozdiel od prvého trápením. Vyzerala som ako veľryba a čo sa budem tajiť, aj som sa tak cítila. Namiesto brucha som už vláčila poriadne brušisko, nechutilo mi nič jesť (veď žalúdok som mala vytlačený už takmer v krku). Chodila som na „malú“ každých desať minút, nočný spánok prestával byť pre mňa pojmom a bolesti v panve mi nedovolili urobiť ani dvadsať súvislých krokov. Doma som sedávala na nafukovacom kolese, lebo inak sa mi nedalo...“No, akosi sa vám skoro otvárajú panvové kosti, to bude preto...Už sa nám stalo, že to pri pôrode ruplo a bola potrebná operácia ale nemyslím si...“Čo sa zbláznil? Ja predsa budem musieť po pôrode obháňať dve malé deti. Nemôžem vylihovať ešte kvôli panve. Porodím a idem domov...!Na konci deviateho mesiaca som si už túžobne želala, nech je ku mne plodová voda milosrdná a nech sa už spustí. Teraz dojem toto jablko, postavím sa a bude to! Nič... Tak teda umyjem dlážku, chytím plné vedro, voda sa pustí...a nič! Dokelu, vyleziem a tretie a tá voda sa predsa už musí pustiť! Pustila sa 4 dni pred termínom, na deň výročia SNP (po celý čas, čo som sa obliekala a zháňala všetky tašky, som hromžila. Dokelu, prečo ja mám také šťastie? Dátum ako z dejepisu...) Volám mame, že už teda musím ísť, nech príde ku Paľkovi, voláme môjmu otcovi, nech žhaví motor na aute (manželovi do Čiech tiež putovala esemeska o tom, že teda idem na to, a že sa ozvem).Volám doktorovi, že rodím a že by som rada prišla. “Prídite, ja som po nočnej ale ešte urobíme príjem. Potom si odskočím na dve hodinky za synom, čosi som mu sľúbil”.Ja mu dám, za synom, keď ja mám dnes rodiť. To si teda pekne vymyslel, doktorko. No nič, leziem u neho na tú onú...kozu (to je teda desný názov, horší, ako samotné zariadenie) a vraj, iba sa to rozbieha, tak ja teda idem. A nebojte sa, o dve hodiny som späť.Ešte sa asi nestihol ani odviezť dolu výťahom, keď som vytáčala jeho číslo na mobile a volala: “Pán doktor, zle je, mám bolesti a strašné, určite to zase normálne neporodím, určite to nezvládnem, okamžite ma poďte rozrezať!”Naivka, myslela som si, že sa vráti a urobí, čo mu kážem...S kľudom v hlase ma poinformoval o tom, že sa rodí v bolestiach a že mi všetko vysvetlí, keď sa vráti. Keď sa o dve hodiny vrátil, bola som už na pokraji zúfalstva. Keďže mi neodporučil epidurálku (krátky časový interval od predchádzajúceho cisárskeho rezu), bolo mi jasné, že ho buď budem musieť dokopať do ďalšieho cisaráku alebo nebude nič. Mne spodkom proste neprejde ani mucha. To nedovolím! Chytil ma jemne za ruku, schmatla som ho za plášť, potichu mi vysvetľoval, že som zdravá a silná žena, rázne som ho upozornila, že ja dnes takto proste neporodím, znova opatrne vysvetľoval dôvody, pre ktoré nástojí na prirodzenom pôrode, ja som točila svoje o rezaní...až mi nakoniec pichol do stehna dajaký oblbovák, po ktorom sa mi rodilo úplne nádherne. Všetko postupovalo podľa plánu, raz bolesti, inokedy mikrospánok od únavy, potom znova dokola, odrazu svetlo, plachty, sestrička, ďalší doktor (načo tu tento postáva?), a môžeme....Paráda, postávajúci doktor sa pár krát predlaktím zaprel do môjho brucha, ja som sa zaprela, do čoho sa dalo a dieťa bolo na svete. Úľava, hrdosť, únava, radosť, plač cez úsmev, smiech cez slzy, všetko naraz, nedá sa to jednoducho opísať. Tak takto sa “naozaj” rodí dieťa, toto je ten pocit, o ktorom sa toľko hovorí? Pre mňa – môže byť! Pán doktor, 51 centimetrov a 4 400 gramov!Nevadí, že to bola obryňa, žiadne psychické ani fyzické traumy to na mne nezanechalo. Nevadí, že mala zlomenú kľúčnu kosť. Pár mesiacov cvičenia Vojtovky to dalo do poriadku. Nevadí, že som rodila v starej pôrodnici, kde nemali už ani čípok od bolesti, lebo o pár dní ju mali rušiť. Nevadí, že mi nakoniec ten cisarák neurobil. Dokonca som mu neskôr poďakovala za to, že mi umožnil takéto dačo. Ten môj doktorko beťársky :)