Keď nechcú nič iné, iba zomrieť...

Keď som si sem začala písať článočky o mojej minulosti, dúfala som, že niekoho oslovia. Dúfala som, že si v nich nájde aspoň niekto čosi, čo ho nakopne a presvedčí, že život s anorexiou alebo bulímiou (alebo s nekontrolovateľným prejedaním, lebo aj to patrí medzi poruchy príjmu potravy) nie je životom.Je to prežívanie, z jedného dňa na druhý, z hodiny na hodinu, kedy myseľ a činy zamestnáva jedna, jediná vec - jedlo.Keby to bolo také jednoduché - naučiť sa odznova jesť, zjesť na posedenie plný tanier a hotovo - choroba je fuč...Ale, jasné je, že cesta ku vyliečeniu je zložitá, zdĺhavá a vôbec nie jednoduchá.Myslela som, že moje písanie prinesie úľavu niekomu, kto si uľaviť potrebuje (uľavilo sa akurát možno mne, že som to zo seba dostala von a každý jeden článoček bol krokom ku totálnej duševnej očiste)"To si fakt toto všetko povystrájala?""Áno, ale už je to v poriadku, cítim sa skvele""Je to možné, že som si vtedy nič nevšimla?""Bola som dobrá herečka"Myslela som, že oslovím príbuzných, známych a hlavne rodičov tých dievčat, nech sa konečne spamätajú, nech sa pokúsia pomôcť a podržať (ale známych, kamarátok, bývalých frajeriek, tetiek, sestier, spolužiačok, tých bolo celkom dosť, mama iba jedenkrát. Aj za ňu písala iná osôbka)"Gabi, prosím, ako jej mám pomôcť, je to moja bývalka a rozišli sme sa už dávnejšie""Musí pochopiť, že von sa dostať dá. Ale musí to chcieť hlavne sama!""Mne na nej stále záleží, aj keď viem, že je chorá a potrebuje pomoc""Je dobré, že si to uvedomuješ ty, ale musí to vedieť aj ona"Myslela som, že moje písanie bude stačiť, že je to všetko, čo môžem urobiť (lebo, priznám sa, na viac sa necítim...) Myslela som, že napíšem článok, vypnem počítač a ony nech si čítajú. Ktorá chce...lebo ani môj názor nemusí byť ten najsprávnejší."Gabi, prosím, pomôž mi, ja už nevládzem!""Neboj, nadýchni sa zopár krát a povedz, čo sa deje...""Ja, najedla som sa, bola som zvracať a - myslím, že som všetko nevyvrátila...""Nič sa nedeje, to je v poriadku, veľa ti tam zostať nemohlo""Neklam, ty vieš, že zostalo a že do rána hrozne priberiem...""Neboj, je to taký bonus pre tvoje unavené telo, dopraj mu trošku živín, sama vieš, že zajtra znova nič nezješ""Nechcem už to hnusné jedlo! Nenávidím sa, Gabi, ja....chcem zomrieť a je mi tak zle, že sa bojím, že to urobím!"Myslela som, že jediná matka, ktorú som vo svojom vnútri bola nútená riešiť, je tá moja. Ale..."Nenávidím ju!""Ona vôbec nechápe, čo potrebujem, nevidí, že mi ubližuje!""Nechcem ju už ani vidieť, ona si myslí, že toto všetko je len taký pubertálny rozmar a že ma to prejde...""Je to p..a a skončila som s ňou!""Chcem jej umrieť pred očami, nech konečne vidí, čo urobila..."Počúvať slová hnevu, ktoré patria niekomu inému...je ťažké.Počúvať slová chvály, ktoré by mali počúvať iné uši...je ťažké.Ony to majú ťažké...Žijem teraz životmi viacerých z nich a verte, neplakala som už dávno, no za posledné dva mesiace veľakrát. Nebola som zúfalá už veľmi dávno, ale teraz sa mi to stáva. Vraj mi huba ide stále ale z času na čas (napríklad včera večer) nenachádzam správne slová. A kým ich nájdem, občas to trvá.Veľmi sa bojím, že pre niektorú z nich už môže byť neskoro...