Keď to prešvihneš, odpadneš!

Športovať som prestala v záujme zachovania si zdravia a zvyškov zdravého rozumu už dávno. Keď som si predstavila, že som voľakedy dvakrát denne po dve hodiny tvrdo trénovala a do toho ešte víkendový zápas, nechápala som, ako som to mohla kedysi zvládať. Teraz som urobila pár krokov navyše alebo som pobehla ráno na autobus a išlo mi rozhodiť srdco. Bilo ako šialené a nič okrem toho jeho buchotu som nevnímala. To sa potom ťažko stálo v narvanej karose, kde okienka zapadané prachom nechceli povoliť a odmietali pustiť dnu aj mililitre čerstvého vzduchu. A to už potom stačilo, aby sa vedľa mňa postavil ktosi s baranicou pod pazuchou, pekne nasiaknutou potom a už to išlo...Raz som takto cestovala so sestrenicou Jankou. Stáli sme vedľa seba, ruky zakvačené do tyčky nad našimi hlavami (nie, Janka nemala pod pazuchami nič...) a vedľa nás a pod nami a všade okolo – plno spotených ľudí. Bohato to stačilo na to, aby takýto nával všemožných odórov môj nos odmietol spracovať a zaklapol klapky. Najprv som sa držala, potom to už nešlo. Jasné, veď som takmer nedýchala a už nejaký ten mesiac som nič poriadne nejedla. Janka sa na mňa iba divne usmievala (vraj to bolo presne naopak, tvrdila neskôr ona), ostala mierne rozmazaná a odrazu sa mi celkom stratila z očí. Lebo som odkväcla na zem a lebo som mala tie oči zatvorené. Prebrala som sa až na tráve pri zváračáku, chvíľu som nechápala, prečo na mňa čumí celý autobus a ja sa vyvaľujem v tráve, okolo mňa zo päť ľudí...Jeden mi vodou ovlažoval ústa, druhý vykrúcal do normálnej polohy ruky skrútené v kŕčoch a tretí lamentoval, že tie dnešné baby nič normálne neurobia. Cítila som sa ako býk, čerrrrtvo skolený torrrreádorom. Na očiach celej arény. Ešte som zbežne pátrala po tých tvárach trčiacich von z autobusových okien, či daktorú nepoznám. Respektíve, či daktorá nepozná mňa. Jasné, že mi išlo o to, aby sa túto story nedozvedeli doma. Mierne prestarostlivená pani stopla nejaké auto a odviezla sa spolu so mnou na Kramáre. Po celý čas kontrolovala, či už mi je lepšie a či znova neodpadnem. Či sa mi to stáva často a či nemám nejaké iné zdravotné problémy ( okrem toho, že si šialene chudé, dieťa – určite si myslela...). Na Kramároch mi zmerali tlak, teplotu a pozreli do očí a bolo. Nič nenašli, všetko v poriadku, na všetky otázky som odpovedala NIE, alebo NIKDY SA MI NESTALO a bolo vybavené. S pani som sa pred nemocnicou veselo rozlúčila, poďakovala som sa jej za jej záujem a utekala som do stacionára. Vlastne, zabudla som...akosi som v neopatrnosti šplechla, kde bývam a asi dokonca aj ulicu, lebo večer v ten istý deň ktosi zaklopal na dvere nášho bytu. Bola to ona. Rýchlo som ju vybavila pred dverami (Ako sa máte, Gabika? Dobre, dobre, ďakujem...A už sa cítite fajn? Áno, nikdy som sa necítila lepšie....A môžem ešte niečo pre vás urobiť? Ďakujem, už ste urobili dosť...Dovidenia teta...Dovi!) Plesk Dverami. Na otázku našich, kto to bol, som odpovedala – áááále nikto, jedna pani, čosi sa potrebovala opýtať...Stalo sa mi to ešte niekoľkokrát, že som sa zaborila nečakane do sladkého nevedomia...najprv slabosť na hrudi a v bruchu, potom v nohách a rukách, akoby len tak plávali spolu s telom (v tejto fáze už som vedela, že to nerozdýcham a nezvrátim a tak som hľadala očami čo najmäkšie miesto, kde by veľmi neutrpeli moje kosti), nakoniec lietala aj hlava a potom už celkom nič. Tma a ticho. Raz som sa takto zosunula z lavičky na autobusovej zastávke, keď sme sa išli kúpať s ostatnými pacientmi a so sestričkami na Kuchajdu. Sedeli sme, čakali na autobus, pofajčievali, slnko nám pražilo na makovice, keď v tom, Gabika na kolenách a s hlavou predklonenou skoro na chodníku. Keď si predstavím samu seba, normálne sa hanbím. Prebrala som sa až vtedy, keď ma sestrička a najsilnejší „pacoši“ chmatli pod pazuchy (nič som pod nimi nemala, aby bolo jasné) a položili na tú lavičku. Nohy zdvihnuté dohora, ruky skrútené, dlane dovnútra, prsty zaťaté a nechty celkom zaborené do vlastného mäsa. Sestrička mala čo robiť, aby mi ich dostala do normálu. A mňa samozrejme vždy zaujímalo najviac to, koľko ľudí sa na mňa pozerá a čo si o tom myslia. Mala som už potom na Kuchajde predpísaný kľudový režim, žiadna rýchla chôdza a keď, tak v tieni, žiadne behanie a keď, tak v tieni, žiadne plávanie a keď, tak v tieni. Ja som si sama naordinovala žiadne jedenie, a keď, tak vyvrátiť na kuchajďáckych záchodoch. Úplná parádička! Nebolo zaujímavé, že som odpadávala. Nebolo zaujímavé, že som sa fyzicky cítila tak strašne na dne, že sa mi to kľudne mohlo stávať niekoľko krát denne. Nebolo zaujímavé, že som sa miestami bála ostať sama doma, aby som tam nesekla so sebou o zem a niekto ma tam takto nenašiel až o niekoľko hodín. Ani to by mi koniec koncov až tak nevadilo.Najviac ma desila predstava, že by sa mi to mohlo stať priamo nad veckom, v tom najväčšom vypätí, po opakovanom prejedení a zvracaní, keď srdce bolí a ide vyskočiť cez krk so zvyškami potravy, totálne vyčerpaná...a potom už nič. Len ležiaca, skrútená na dlážke, so zvratkami v ústach a všade okolo seba, biela ako stena, možno až priesvitná...Tak takáto predstava ma strašila zo všetkého najviac. Potupná, nechutná, zahanbujúca...Čo tam po tom, že pri tom zváráčaku a na lavičke zastávky som bola smrti možno bližšie, ako kedykoľvek predtým? Neuvedomovala som si to...