Kto z nás je najviac Down?

Jej syn mohol mať asi 12 - 13 rokov. Vraví sa, že downici sú veľké deti a asi každý v čakárni bol o tom presvedčený. Každý striehol na najmenší náznak bláznovstva, divného škreku, čohosi, čo ho utvrdí v tom, že toto dieťa je proste "down". Matka si ho jemne pritisla k sebe a začala mu perami hladiť čelo. Pomaly, nežne a snáď najnežnejšie, ako som kedy videla použiť človeka svoje pery. Syn sa nebránil a myslím, že to bol bežný prejav ich lásky. Bol akoby tajným signálom pre syna (neboj sa, mama je tu s tebou a nikto ti neublíži) a rovnako tajným signálom pre mamu (mami, verím ti, ty ma nikdy nesklameš).Synček zatváral oči, potom ich blažene otváral a zas a znova ponúkal svoje čelo maminým bozkom. Ostatné deti si nevšímali inakosť tohto chlapca a koniec koncov, prečo by si aj mali? To len my, dospelí, dokážeme takéto veci dokonale a do detailov študovať a porovnávať. Že má krátke prsty? To downici majú a keby ste len videli, aké nežné dokážu byť! Že má veľký jazyk? To dieťa bolo krásne so všetkým, čo k nemu patrí a jeho mama to vie najlepšie ("Ako si dudkáš, ty môj synáčik" - šepkala mu do ucha, keď jazykom medzi perami dudlavo ukľudňoval stres z ľudí, prostredia a pohľadov).Že má šikmé oči? A kto vraví, že nemôžu vidieť viac, ako tie "normálne" oči? "Mami, ja už to nevydržím. Už poďme donútra!""Ale Majko, ty si predsa veľký chlap, ty všetko vydržíš!"Pri odchode z čakárne som mala neuveriteľnú túžbu povedať tejto mame, ako veľmi ju obdivujem. Zmohla som sa iba na "Dovidenia a krásny deň!"