Len ziap na plné hrdlo! Len si udri! Uvidíš tú úľavu....

Najprv som sa zúčastňovala sedení so Zlatkou, mojou psychologičkou a to bola moja jediná istota dňa. Keby som mohla, držím sa jej ako repíč za sukňu a nepustím sa...Ale nešlo to, musela som sa zaradiť medzi ostatné pohnuté osudy a začať poriadne frčať. Čo mi zo začiatku išlo veľmi ťažko, keďže som bola zameraná až príliš sama na seba a na svoje vlastné trápenia. Prečo by som mala robiť také kraviny, čo ostatní? Aká arteterapia, aký autogénny tréning? Veď ja nejem, tak sa to len musím naučiť. V dennej terapeutickej ponuke boli pre pacientov pripravené rôzne delikatesy. Najviac zo všetkého sa mi nepáčil názov „blesky“. Autogénny tréning som ovládala aspoň teoreticky, asi som bola predurčená na to, aby som ho zažila aj v praxi. Arteterapia mi logicky vyšla ako terapia prácou (a naozaj – viete, aká polahoda je zamestnávať prsty tkaním koberca, maľovaním črepníka alebo inou tvorivou činnosťou? Pokiaľ vám to dovolí nízka intenzita vnútorného napätia a vyššia miera sústredenia...) Iné názvy si už ani poriadne nepamätám, len tie b.l.e.s.k.y... čo za veci sa tam asi dejú? Konečne som bola pripravená aj na tento spôsob terapie a odbúravania čohokoľvek, s čoho nadmierou bojujeme. Si naštvaný? Do toho! Si smutný? Tak do toho! Si priveľmi aktívny? Len do toho! Keď som zbadala, čo sa deje, ostala som stáť, ako prikovaná. JA mám robiť TOTO? Nikdy! Miestnosť plná žineniek (ako keby sa chystal tréning nejakého karate), o stenu opreté drevené palice (alebo že by iný druh bojového umenia?), ticho a sústredenie...Pridelili mi žinenku aj s palicou a že vraj, na pokyn začni mlátiť do tej žinenky, čo to dá a nezabudni pri tom poriadne revať. Čo najhlasnejšie, čo najodviazanejšie!Ja a odviazať sa? To ma ešte nepoznali! Ja a kričať? Myslím, že prvý a posledný krát som na niekoho kričala, keď ma moja mama porodila. Neviem, ako znie môj hlas, keď sa rozšupne. Nechcem vyzerať ako magor, čo reve...ja sa chcem pekne, krásne kontrolovať. Určite by som pri tom vyzerala otrasne a vôbec...ja to jednoducho nezvládnem!Tri...dva ...jedna...teraz!Čo sa tam spustilo, to som ešte nevidela! Každý kričal, ako blázon, búchal a trieskal palicou do tej nešťastnice žinenky ako o spasenie. A akoby to nestačilo, mala som pocit, že si to dokonca užívajú. Prežívali pri tom absolútnu rozkoš z pocitu, že si môžu dovoliť čosi, čo im bežne dovoľované nie je. Cítila som sa zle. Toto ja predsa nikdy neodkážem! O pár dní som trieskala tou bakuľou do podložky s takou vervou, že ma skoro rozdrapilo. Tak neuveriteľne som ziapala, že spolu s dobre utajovanými emóciami sa von dostal raz smiech, inokedy slzy úľavy. Dokázala som to! Tak sa blýskalo, že búrka vo vnútri sa pomaly vyplakávala...p.s: dá sa to celkom dobre aj doma, stačí použiť zaťaté päste a vankúš :)