Mami, čo to nechápeš, že som sa ťa bála?

Už dlhší čas som sa za pomoci Zlatky snažila otvárať tú dobre uzamknutú stránku mojej osobnosti. Ak vôbec niekedy existovala... Vedieť povedať, čo si myslím, čo cítim, čo prežívam, či sa hnevám alebo či som preukrutne šťastná...Dokázala som byť veselá, dokázala som sa usmievať ale všetky emócie, ktoré zvyknú ľudia v hneve alebo radosti prejavovať nahlas a naplno, som ja dôkladne ukladala do seba. A to si viete predstaviť, čo za čurbes sa musel v mojom vnútri odohrávať. Ako to teda vyzeralo? Doma som začala hodnotiť nahlas všetko, čo sa tam dialo (Čo je s tebou, si podráždená...). Do toho som prejavovala súhlas alebo skôr nesúhlas so všetkým, čo sa mi nepáčilo (Odkedy chodíš tej psychologičke, si nejaká papuľnatá...). Takže, síce som sa prejavovala, ale vzhľadom na prekvapenie a nesúhlas okolia som si nepripadala v tejto polohe ani trochu prirodzene. Akoby som to všetko len hrala na nejakom nepodarenom školskom večierku. Nasledovala priama konfrontácia s rodičmi, v ambulancii u Zlatky, z očí do očí, dvaja ľudia, ktorých som milovala, oni mňa, no nechápali sme, čo chceme jeden od druhého. Nechápali sme, prečo sme nespokojní. Zjavné bolo len to, že sme. Alebo som bola iba ja tá, ktorá chcela viac, ktorá potrebovala niečo iné?Bolo mi zle už od rána, neviem, koľkokrát som sa už bola vyzvracať na toalete stacionára (spôsob, ako som dostávala emócie von už v predstihu, myslela som, že sa mi uľaví, že ma prejde ten strach zo stretnutia a z toho, čo ma čaká), chodila som ako tiger v klietke a Zlatka sa ma snažila všemožne upokojiť. Prišli moji rodičia, pozdravili, mierne zmätení (sami nevedeli, načo mali prísť, veď problém mám predsa ja), dostavil sa primár a začalo to. Hneď v úvode môj otec povedal, čo si o tom celom myslí, ako mnou manipulujú, že sa zo mňa stala úplne iná dcéra, že vystrkujem rožky a odrazu odvrávam. Nevravím, že kričal, len bol viac ako dôrazný. Trochu ma to prekvapilo, že sa pustil do ľudí, ktorí mi majú pomáhať zorientovať sa v sebe, a on to ešte komplikuje. Vstúpil do toho primár a vysvetlil mu, že všetko je v najlepšom poriadku. Že to je súčasť celej liečby, že to je práca, ktorá ma stojí veľa síl ale má svoj zmysel. (Otec sa po sedení za svoju reakciu ospravedlnil...ale to predbieham).Nasledoval najhorší rozhovor môjho života. A asi preháňam, ak tvrdím, že to bol rozhovor. Bol to môj monológ... začal potichu, nesmelo, o tom, ako si asi nerozumieme v niektorých veciach...pre nich možno nepodstatných, no pre mňa dôležitých, ako hrám vzornú dcéru a každý je so mnou spokojný a ako ma to strašne ubíja... Ako neodvrávam, ako súhlasím so všetkým, čo sa mi povie, ako som vtipná a smutná zároveň... Ako strašne mi chýba počúvať od nich, že ma ľúbia, aj keď viem, že to tak je... Ako veľmi mi vadia ich reakcie, ako som nervózna z toho, že mám byť dokonalá, že mám všetko zvládať, že mám byť medzi prvými, aj keď o to nestojím... a nakoniec som im vmietla do očí tú najstrašnejšiu pravdu, že som sa vzdala dieťaťa kvôli tomu, že som necítila ich podporu a že som sa bála za nimi s takým niečím prísť, že som si myslela...že to nikdy nepochopia a že mi to budú vyčítať do konca môjho života, že je to len ich chyba... Slzy sa mi potokom rinuli po tvári a ja som už naozaj z posledných síl kričala: "Všetko je vaša, vaša chyba, neverila som vám, vy za to môžete, že sa teraz trápim...!"Keď som zdvihla oči, videla som, ako neuveriteľne sklamane sedia vedľa seba a potichu plačú.- Gabika, preboha, veď si mala prísť a povedať...- Mami, čo to nechápeš, že som sa ťa bála? Že som nemala na také čosi odvahu? Že by som neprišla, keby som cítila, že môžem? Ocino plakal bez slova, hlava medzi plecami... Žiadne objatie na záver, žiadne bozky, všetky city plávali slepo medzi nami po miestnosti a nevedeli, kam sa majú zaradiť. Cítila som sa prázdna, neuveriteľne unavená a ubolená. Všetky emócie, všetky bôle, dobre strážené, boli vonku. Nevedela som, či som urobila dobre, či som svojich rodičov týmto výlevom nestratila nadobro, bála som sa, ako budeme spolu fungovať ďalej...Rovnako, ako ja, aj oni sa mali s čím vyrovnávať...Keď odišli, pozrela som prosebne na Zlatku. Chytila ma za ruku a šťastne sa usmievala...