Pamätaj si tento pocit, pamätaj si, aké to je, keď je ti dobre...

Moje prvé stretnutie s ňou bolo zvláštne. Prinajmenšom pre mňa. Sotva som poriadne stála na nohách, necítila som sa ani trošku dobre, nechcelo sa mi s nikým o ničom baviť a najmenej o mne...A v tom ma medzi dverami privítala veľká a teplá náruč. Pritisla si ma bez slova k sebe, potichu a pomaly ma hojdala zo strany na stranu, môj nos zaborený do jej výstrihu nasával jej vôňu a moja hlava nechápala, čo je toto za „odborný“ prístup ku trhlému pacientovi... (Keby som mala pri sebe stoličku, rovno si od šoku sadnem). Ešte aj to meno – Zlatka...Nebolo mi celkom jasné, či táto „tučná“ osoba pochopí, čo sa odohráva v mojej hlave. Ako to môže vedieť niekto, kto vyzerá takto? Ako jej mám vysvetľovať, prečo stváram také kraviny, len aby som bola ako priesvitka, keď ona je ako milión priesvitiek na druhú a ešte má na stole nejakú čokoládu a sladkú žbrndu (provokuje?)...Toto predsa nemôže nikdy fungovať! Teplá náruč povolila, pohladenie po chrbte, chápavý pohľad. Posadím sa na sedačku a snažím sa v nej stratiť. Očami hľadám všetko možné, len nie jej oči. Veď aj načo? Som úplná nula, psychoška, čo si posrala život a už s tým podľa všetkého nepôjde nič urobiť. Ponúka mi čaj, neodmietam (čaj zvládnem, veď som na sedení, mala by som, nie? Sladíš? Nesladíš...) Niekoľko otázok, zopár odpovedí (určite jej primár a doktorka už niečo povedali, nie je úplne mimo) a že ľahni si. Čo do čerta ide so mnou urobiť? Čo som ja nejaké médium na vyvolávanie duchov? Neleží sa mi dobre, nepoznám ju, tak prečo mám na ňu otŕčať svoje rebrá? Narovnaj ruky a nohy...to sa jej povie, keď som zvyknutá na polohu embrya. Nezvyknem ležať na chrbte, nezvyknem mať zatvorené oči pred človekom, ktorého nepoznám...Ako mám vedieť, s čím vyrukuje za viečkami? Tichým hlasom sa mi prihovára. Mám zhlboka dýchať, počúvať svoj nádych, hneď na to výdych (ježkoveoči, ja aj dýcham a počujem sa pri tom...úplne som zabudla, že je to také normálne), mám uvoľniť jeden sval po druhom, hovorí mi, ktorý, najprv mi to nejde ale potom (cítim sa ako stokilová, uvoľnená handrová bábika), mám sa sústrediť len na svoje dýchanie a na svoje uvoľnené telo (kurník, myslela som, že som uzlisko nervov, že neobležím, že sa nikdy neuvoľním a toť...), ležím tam jak stará kabela v jarku a nechám si so sebou robiť tú úžasnú vec. Len tak ležať a vnímať sa...svoje telo...kúsok po kúsku...to telo, ktoré nenávidím...to boľavé telo, teraz tak kráááásne zahojené...moje...(aspoň na chvíľku).Prechádza mi dlaňami po čele, jemne ho hladí, potom zatvorené viečka, spánky, líca a brada, dolu krkom cez ramená až ku končekom prstov, tam sa pristaví dlhšie a jeden po druhom ich jemne masíruje tými svojimi (iná ľudská ruka...ma hladí) a potom sa vráti ku bokom, skončí až na chodidlách a na ich rozstrapkanej časti konečne (prečo už...? Ešte chcem...) zacítim, ako preruší po prvý raz spojenie "ja dávam, ty ber!" Ja si teda beriem všetko, každý kúsoček tepla a každý kúsok energie, ktorý mi venovala (do zásoby?). Nechce sa mi rozdrapiť oči do reality. Nechce sa mi vstať a odísť. Nechcesami...Preberá ma tichými slovami a keď vidí, že jej (konečne) hľadím rovno do tváre, iba povie: „Pamätaj si tento pocit, pamätaj si, aké to je, keď je ti dobre...“Pri odchode si zase neodpustí to svoje mäkké zovretie a ja tentoraz plačem do jej trička. (Ako to, že som na tieto veci dávno zabudla? Ako som to mohla dopustiť?)