Pomaly pristupuje bližšie a tíško sa ma pýta:
"Mami, je ti tam dobre?"
"Výborne, synček, ani si nevieš predstaviť, ako", odpovedám.
"Vážne ti je tak dobre? A koľko tam asi tak budeš sedieť...v tej vani?"
Zamyslím sa a poviem: "Najradšej by som tu sedela celú mladosť, aj dlhšie, možno by som si tu rada posedela aj na staré kolená..."
Synko sa milo usmieva (robí to vždy, keď mi chce urobiť radosť, oči privrie tak, že vidí iba cez malú štrbinku a okolo nich sa mu zjavia maličké vejáriky), jemne ma hladí po mokrom pleci, opiera sa o okraj vane a vidím, ako o čomsi premýšľa.
Už nič nevravím, len tak si vychutnávam pohodu a dobrý pocit z toho, ako mi je fajn a ako to moje dieťa chápe, ako ma necháva sedieť a vychutnáva si tú pohodu spolu so mnou. Je to vzácna chvíľa, kedy mi toto chlapča pripadá trochu ako dospelák. Mám na ňom rada, že sa občas ani nemusíme rozprávať a celkom si rozumieme.
Ešte chvíľu takto spolu mlčíme a počúvame šuchotanie vody, keď sa Paľko znova pýta:
"Tak vravíš, že ti je fajn? A čo keby si si to rozmyslela s tým sedením vo vani?"
Nechápavo na neho hľadím a on mi bez mihnutia oka odpovedá na moju ešte nevyslovenú otázku - prečo?
"Už aj poď von, veď nám nebude mať kto variť!"
Otáča sa mi chrbtom a pochoduje von z kúpeľne.
Som rada, že nám deti občas pripomenú, že myslieť celkom na seba a iba na svoje osobné blaho je pri malých deťoch zakázané...
