Tu si sadneš a ten obed zješ! Inak sa nevyliečiš!

Pokiaľ si dobre pamätám, táto choroba nie je síce o jedle (manipulácia s ním je len dôsledok čohosi) ale napriek tomu sa okolo jedla točí celý deň. Myslím tým totálne celý. Poznáte to – ak ste zaľúbený, myslíte od rána do večera na jednu jedinú osobu, neviete myšlienky sústrediť na nič iné, iba na to, ako sa dostať do jeho/jej blízkosti. U anorektičky a bulimičky sa často krát deje to isté, ale objektom túžby (a strachu a otázok a odpovedí a pochybností a hnevu a radosti a nálad a vzdoru a...) sa stáva jedlo v akejkoľvek podobe. Ráno sa prebúdza s myšlienkou na to, ako sa vyhnúť raňajkám, poprípade, ak sa jej nepodarí vyhnutie, tak kam potom s nimi. To isté obed a večera. Menšie jedlá pomedzi sa dajú nejako „uhrať“, horšie to býva s oslavami, prípadne spoločným obedom niekde v reštike. To sa už šachuje horšie a stojí to veľa nervov.A na dôvažok, ak prežijete celý deň v sústredení sa na jedenie, zvracanie, odmietanie, zvracanie, jedenie a zvracanie...a nakoniec sa vám ešte aj sníva o tom, ako objímate záchodovú dosku...je to fakt na porazenie.Prečo o tom píšem? Rovnako, ako ja vtedy, aj ostatné dievčatá považujú manipuláciu s jedlom za takmer jedinú, ktorú môžu perfektne zvládať. Nechcú si do ničoho nechať hovoriť, chcú si rozhodovať samé o tom, koľko, kedy a ako zjesť alebo koľko nezjesť. Sú podráždené, ak sa im do tejto ich „zakázanej“ oblasti pokúša dakto kafrať. Neznášajú to a sú schopné vybuchnúť aj kvôli tomu, že si plánovali dať na olovrant pol rožka a ktosi ich za to vysmeje. Pre ne je to totiž veľakrát heroický výkon, ktorý dlho plánovali, už – už sa do toho pustili a ktosi toto odhodlanie sprosto degraduje na slabosť. Manipulovať jedlom, svojím telom a hmotnosťou nedovolia nikomu.Len toľko som chcela...pre mnohé z nich je najväčšou tragédiou spoločné bývanie s rodinou a v prostredí, v ktorom sa to všetko dlhodobo odohráva. Chcú odtiaľ vypadnúť, chcú si žiť svojimi životmi, nechcú nikoho počúvať, podľa nikoho sa stravovať, nechcú mať nad sebou „strážnika“, ktorý im naloží na tanier, posedká si pri nich a potom ich kontroluje aj na záchode, či náhodou...Majú z toho ten najväčší stres, aký si len viete predstaviť. Existencia v dobre známom rodinnom prostredí je pre ne akoby väzením v začarovanom kruhu. Ale...ako to urobiť, keď majú 10 – 12 (nepreháňam!) alebo 16 rokov? Kam by asi tak mohli z domu odísť? Kde by si mohli v pokoji a v kľude zvládať svoje zvracanie samé? UPOZORNENIE: Ak by to niektorej z nich bolo umožnené, čo i len na týždeň, bývať v byte bez ľudí, kde je všetko, vrátane plnej chladničky, čo myslíte, ako by to dopadlo? Po týždni by v chladničke neostali ani ľadové kocky a to už nevravím o strúhanke, mrazenej vňatke alebo o usušených týždňových rožkoch v chlebníku. S maslom sa dajú... A ona by sa s boľavým žalúdkom nevládala ani predkloniť... Doma by im rešpekt (alebo hanba alebo čo...)nedovolili prezvracať ani polovicu z toho. Tak čo je potom lepšie?)Čo z toho vyplýva?  Chcú si jedlo plánovať podľa seba a nie je im to umožnené! (Jasné, veď súhlaste ako matka so svojou dcérou, keď sa chystá spráskať po dvojhodinovom tréningu pol plátku syra...) Chcú byť nezávislé, chcú sa starať o seba samé! (Na druhej strane sú ľútostivé, príliš vzťahovačné, panovačné, chcú pofúkať bibo, chcú počuť maznavé slová, chcú bez prestávky škrabkať chrbát...a veľakrát majú príliš málo rokov alebo prostriedkov na to, aby mohli existovať bez svojej rodiny) Chcú, aby doma každý ich vzťahu k jedlu rozumel (veď čo je na tom na nepochopenie, že raz si dá surovú zeleninu, jedlo bez tuku, striedmo, asketicky, potom zožerie slaninu a kilo párkov, sedem rožkov na hrubo natretých tučnou nátierkou...a o hodinku celozrnná tyčinka s jedným joulom energie, o pol hodinu kýbel smotanovej zmrzliny a medzitým si ani neuvedomili tri kusy zvracania... Šak normálka, nie? Mama, orientuj sa, ako chceš!) Čo je na tom na nepochopenie, že študujú všetky obaly na potravinách...myslíte, že ich zaujímajú ceny alebo farby, ktoré predávajú? Houbeles! (Ježiši, zase ten plnotučný jogurt...a kto má jesť tú uhorku so smotanou, veď ma to zabije!) Čítanie módnych časopisov je bežná rutina, pre ňu však znamená (stránka po stránke) porovnávanie (Tak táto aké má stehienka? Tie moje sú oproti tomu stĺpy do betónu! A táto? Nádherne je vidno rebrá...A tie ruky, ja mám tuším nadváhu...) Oni sa totiž porovnávajú s každým. A ak má nedajbože nejaký chlap menšiu prdel alebo užšie stehná – no koniec sveta! Zlyhanie ako Brno... (Chlap má byť predsa „normálny“ a ja mám byť tá chudá a najchudšia) Nedávno sa mi stalo, že mi písala jedna z nich, ako veľmi sa teší, že rodičia vypadnú na týždeň na dovolenku. Ako si zariadi sama všetko, čo bude treba, ako si krásne bude svoje jedlo zvládať, ako to bude úžasné....Áno, bola sama a bola úžasná. Úžasne sa takmer prezvracala na druhý svet. Bola ako utrhnutá z reťaze a nemala vôbec žiadne zábrany. Bol to pre ňu najhorší týždeň života, a to nehovorím o tom, že ju vtedy prestal totálne baviť život. Upozorňovala som ju na to vopred, upozorňovala som ju, nech sa zbytočne nenadchne, lebo sklamanie môže byť o to bolestivejšie. Nedala si povedať...Na záver by som len chcela spomenúť, že sa mi ani raz za celý čas, čo som bola v kontakte s mojou psychologičkou nestalo, aby sa ma pýtala na jedlo. Ani raz sa nepýtala, koľko a čo som dnes jedla, a jedlo ako také bolo v našich rozhovoroch tabu. Vtedy som to nechápala, dnes už chápem....