Ty nie si chorá, ty nás určite vodíš za nos...

Každé ráno som vystúpila z trolejbusu a pomaly, z nohy na nohu som sa vliekla do stacionára. Na lavičke pri vchodových dverách už sedeli „pacienti“ a pofajčievali. Tam sa posedávalo a pofajčievalo veľa. Niektorým už účinky liekov bolo vidno na strnulej, akoby ospalej tvári a pohyboch. Večne mi pripadali ako vo sne, ako ľudia, ktorí sú námesační ale napriek tomu divnému závoju s vami komunikujú. Pridala som sa teda k prvej rannej cigarete a posadila som sa vedľa Martina. Martin bol veľký, mohutný chlap. Vyzeral na 50 ale dozvedela som sa neskôr, že má asi 25. Skoro som odpadla (to sa mi vtedy stávalo bežne). Mal veľkú tvár, dlhé a strapaté vlasy, ktoré hrebeň ani nepoznali a fúzy prechádzajúce do hustej brady. Vyzeral ako ošumelý, obstarožný dedo mráz. Mal modré oči a napriek dojmu starca z tých očí išlo čosi tak prazvláštne...- Ahoj, Gabi, sadni si sem...- Čau, Martinko, ako sa máš? - Ďakujem, dobre, cítim sa dobre...- Už si mal kávičku?- Práve som ju dopil...- Aha, veď vidím...poď, utriem ti ten sós z fúzov!Martin miloval to, čo zostane na spodku šálky po riadne tuhej zalievanej káve. Celú tu hnedú, horkú kašu vyjedol lyžičkou ako zákusok po kávičke. Bolo to jeho poznávacie znamenie, že mal malé, čierne kávové bodky po celej brade. Keď som mu utrela, čo sa dalo, objal na silno rukami a vtisol mi na líce jeden kávový bozk. A dodal:- Aj tak ti neverím, že si chorá. Ty si iba sestrička a ťaháš nás za nos!Vždy mi to vravel...Po raňajkách sme mali „komunitu“, kde sme sa museli pred všetkými zveriť s tým, čo sme robili počas toho, ako sme včera zo stacionára odišli až dovtedy, kým sme doň dnes ráno opäť neprišli. Nemala som rada toto verejné diskutovanie ale brala som to ako nutnosť. Snáď to svoj význam malo...Sedeli sme dokolečka na stoličkách a každý povedal tú svoju „zábavnú“ story. Tešila som sa na moment, kedy príde na rad Martin. Nosil oblečené dookola jedny džínsy, tričko a na ňom traky. Na stehnách mal už takmer vydraté diery, čo som si všimla hneď pri prvom stretnutí s ním. Pochopila som...Martin si neustále šúchal otvorenými dlaňami svoje macovské stehná, od kolien hora a zase späť. Nie ako cvok – ale tak inak, pôžitkársky... Hladil si ich, keď rozprával, keď mal terapiu, keď čakal v ambulancii na lieky...aj pri komunite. A jeho príbeh o tom, čo robil, keď nebol v stacionári, bol vždy ten istý, nádherný príbeh:- Keď som prišiel, domov, čakal som na mamu. Mama mi kúpila šunku. Prišla z práce a dala mi rohlíky. Zapil som lieky a išiel som spať. Usmieval sa pri tom od ucha k uchu a tváril sa ako športový komentátor letnej olympiády alebo čohosi podobného. Užíval si svoj príbeh zas a znova a ja som sa, neviem prečo, na to jeho „mama mi kúpila šunku“ tešila už od rána.Občas, keď vidím podobného človeka, mladého, v koži starca, spomeniem si na Martina. A okrem toho vždy, keď sa povie slovo „sós“...