Vo výťahu? Ani za svet!

Prišla som však na to, že všetko má asi korene niekde v mojom detstve. Keď už sme pri tom výťahu, napríklad, tak ja mám teda z výťahov traumu. Keď som bola decko, sestra s kamoškou nenápadne zastavili výťah gombíkom stop. Najprv som si myslela, že je to sranda. Potom sa tie dve začali tváriť veľmi vážne a premýšľali, čo sa mohlo asi tak stať...Nakoniec mi už vysvetľovali zákony prírody a akéhosi prirodzeného konca s tým, že ten náš bol predurčený pre výťah. To už som myslela, že sa prepchám von aj medzierkou medzi krídlami výťahových dvier, bola som biela a spotená a ony dve...ešte nepopustili. Sekundy sa šialene vliekli a ja som už takmer odpadla od stresu. Myslela som si, že už teda naozaj zomieram. Nakoniec sa milo usmiali, čosi stlačili a výťah sa pohol. Keby mi dnes niekto navrhoval sex vo výťahu, asi ho zabijem...Medový chlebík s kakaom je mojou ďalšou traumou z detstva. Pamätám si ten štart do dňa, kedy som sa s karpavými očami vydrúľala z postele a prvé, čo som bola schopná spraviť, bol pohľad hodený do kuchyne, čo ma čaká na raňajky. Keď som zbadala chlieb natretý maslom, na ňom vrstva medu, nožom krížom krážom pobrázdená, nech veľmi netečie, ku tomu pohár kakavka...mala som čo robiť, aby som si cestu do kúpeľne neskrátila cez záchod. Napínalo ma v jednom kuse a to som inak (vtedy) problémy s jedlom nemala. Mame som to povedala až nedávno a čuduj sa svete, ona bola presvedčená, že takéto raňajky milujeme. Aj dnes mám problém ponatierať med na chlieb, ale syn to zbožňuje...(dúfam, že sa na mňa za to žiaden medveď nenahnevá:))Pionierska šatka. Túto vec som inak mala celkom rada, aj všetko, čo k nej patrilo. Tmavomodrá sukňa s opaskom, bledomodrá košeľa s odznakmi pioniera, biele silónky, lakovky, štrikovaný biely svetrík na gombičky...mne to teda nevadilo:) Až do chvíle, kedy si sestra pri príležitosti nejakej významnej udalosti chystala svoju pioniersku šatku a chcela si ju sama ožehliť. SAMA! Vybrala ju obradne zo šuflíčka (skladali sme ju na taký menší trojuholník, preložiť a ešte raz preložiť...) potom ju s vážnosťou desaťročného decka prestrela na deku, zapla žehličku naplno, nech to je vidno, že šatku žehlila a...ostala len čierna diera a okolo červený zvyšok šatky. Chaos, panika, zneuctenie znaku pionierskej organizácie..Teda, báli sme sa iba ja a sestra, čo z toho bude. Nebolo nič, len som odvtedy na svoju šatku pozerala s ešte väčším rešpektom a úctou...Dnes si voľačo na krk viažem málokedy a keď už - kupujem si také, čo netreba žehliť...Silónky sú kategória sama o sebe. Silónky sa v čase, keď som mala tak 8 - 9 rokov nosili zriedka. Kto ich mal, ten bol kráľ. Detské silónky boli ale v tom čase pre mňa nočnou morou, lebo sme ich mali plné skrine. Doniesla nám ich tetka z Ameriky do železnej zásoby. Tak prečo ich poriadne nevynosiť? Ja som ich neznášala aj vtedy, keď ležali v skrini a chechtali sa na mňa: Veď ty si nás navlečieš, počkaj! Budeš musieť, počkaj! Zasa nás rozšklbneš, počkaj!A ja som si ich denne navliekala a denne šklbala. Stačilo aj pár minút, len som išla našich čakať pred nejakou oslavou dolu ku autu a za dve minúty som stála v kuchyni s krokodíliou slzou v oku: Ale, keď, Jano mi ich rozthol!Moje silónkové kolená cítili neuveriteľnú príťažlivosť ku všetkým chodníkom.Dnes si silónky obliekam iba výnimočne. Nemám ku čomu, lodičky doma nedržím...Hroty a hrdzavé klince ma strašia od detstva až do teraz. Stalo sa mi, mala som asi 7 rokov, že sme sa hrali v rámci družinového popoludnia na tunajšom starom futbalovom štadióne. Ja, na nohách silónky, také prúžkované, aké nemal nikto, som utekala do "domčeka". Doteraz nepochopím, kde som podela súdnosť a vymyslela som, že domčekom na chytačku bude ten veľký, betónový kváder. Gabča utekala, myslela, že bude prvá v dome a hop - rach aj na hubu aj s pásikavými silónkami. Nič by sa nebolo stalo, spadla som už dovtedy veľakrát, ale...postavila som sa a za všeobecného zdesenia okolostojacich som sa začala oprašovať. Najprv nič a potom more krvi. Moja nôžka si to namierila rovno na hrdzavý, asi 7 cm kôl v strede kvádra a "trošku" ju to poznačilo. Myslela som, že zomieram a tak som spustila hurónsky rev, Prišla sanitka, odviezli ma do špitála, doktorka ma umlčala svojím: Čuš, stará, tatko nedójde! (a teda som aj čušala:) a keď tatko prišiel, vychválila ma do nebies, aká som bola statočná, ani hláska som pri tom šití nevydala. A mohla som? Dnes mám rada všetky svoje jazvy, nevynímajúc túto desaťcentimetrovú. A vidieť si svoju vlastnú kosť - to sa len tak každý deň nepodarí...Dnes už vopred mapujem terén a všetkým hrdzavým klincom a kolom sa oblúkom vyhýbam...Slizkí chlapi mi ešte voľakedy nevadili. Ako šťanda som nevedela rozoznávať, ktorí sú slizkí a ktorí nie. Boli len bradatí a bez brady. Ale v čase mojej športovej kariéry som takého slizáka spoznala. Júúúj, to bol slovník, že by sa aj chlapi červenali, nie to ešte babule tak dvanásťročné, čo nič o chlapoch nevedia. A neskôr, keď už sme si zvykli na trénerove "hulvátstva", dotiahol to do zdarného konca a zvíťazil v mojom rebríčku o najhnusnejšieho chlapa na svete tým, že nám suverénne vliezol po tréningu do sauny, holý, ako ho pánbožko stvoril (a že si veľmi nedal záležať nikde inde, len tam niže brucha). A my, dovtedy neskúsené, sme nevedeli, kam uhnúť pohľadom. Nikto nemal odvahu z tej sauny vyliezť ale myslím, že všetky sme mali šabľu na krajíčku.Dnes do sauny nechodím, vďaka ti, trénerko!Je toho veľa, čo si človek prinesie so sebou z detstva...ešte šťastie, že na niektorých veciach sa už dnes môže celkom kľudne iba pousmiať...Pridajte aj vy voľajakú príhodičku, zaspomínajte, čoho ste sa ako decká báli...