Deti zvedavo dobehnú a hľadia, čo im ponúknem. Keďže ma ale nič konkrétne nenapadá, volím variantu PČCh, to znamená, Povedz, Čo Chceš alebo na čo máš chuť. Deti si vyberajú najjednoduchšiu (pre mňa) možnosť - jabĺčko. A tak vyberám dve najlesklejšie, najvoňavejšie a podávam ich drobcom.
"Ja chcem ale bez šupky", hovorí Paľko a tak beriem do rúk nôž a jeho želanie je mi rozkazom. Zo šupky ostane iba tenká, zelená, ovocná špirála. Podávam mu očistené jablko aj so želaním dobrej chuti.
"Aj ja chcem bez šupky!", domáha sa svojich súrodeneckých práv Kaja a tak vezmem aj jej jablko, kúsok doň zarežem, keď v tom mi ona začne búchať do ruky a kričí: "Niéé, nechcem tú šupku!
Neviem, o čo presne tej dobrej duši ide a tak sa jej znova trpezlivo pýtam: "Dáme tú šupku dolu alebo ju tam necháme?"
"Nechcem šupku, veď ti to hovorím!", zamračí sa Kaja a ja teda spokojne opäť šúpem...
"Mamííí, ja tam tú šupku nechcéém, nepočuješ?", plače Kajka a namosúrene na mňa zazerá.
Tak neviem, či si to dieťa zo mňa robí dobrý deň alebo ma moje uši prestali poslúchať, podávam jej jablko s otázkou, čo teda mám urobiť, aby bola spokojná.
Karolínka chytí jednou rúčkou jablko, druhou chmatne za stopku a ako ju vykrúca, tak ju vykrúca... a do doho mi vyčítavo hovorí: "Ti vravím, že tam nechcem tú šupku, nerozumieš?"
Dúfam, že budem svojim deťom rozumieť vtedy, keď už nepôjde len o fazuľky alebo o jabĺčka!
