Ticho po búrke

Stáva sa mi to celkom pravidelneŽe cítim, ako padá oblohaOblak sa za oblakom rýchlo ženie Nikto mi v búrke ruku nepodá...Okolo uší si vietor zavýjaDo očí nasype piesok a prachOkolo tela sa zima ovíjaPod kožu derie sa drzo môj strachSadnem si sama niekam do závetriaA počkám, kým to všetko neskončíNechávam vlkov, nech si slepo vetriaJa už tiež cítiť dávno nemám čím...Chce sa mi to bleskohrmenie skrátiťVstanem a postavím sa do víruNechám si búrkou strhnúť všetky šatyPostojím večnosť, stojím na chvíľu...Robí mi dobre ochutnať vlastnú krvCítim ju stekať medzi stehnamiPíše červenou, kde bolo bielo prvChcem ju jazykom, chcem ju ústami...A keď sa po tom všetkom započúvam,V rukách sa hojdá môj skalp na šnúrkeMám slabé telo, nohy - ale vnímamTen čistý vzduch, to ticho po búrke...