Všetko má PRE aj PROTI svoje

Mať tak znova desať detských rokov,o rok viacej ako deväť zím,do školy to trvá len pár skokov,jedenástu zimu nakreslím.Krásnych pätnásť, keď už všetko kvitne,keď sa dívaš, dýchaš, nestíhaš...Každé ráno dúfaš, že ti svitne„lávstory“ a bozky, čo snívaš.A čo dvadsať? Dvojka a k nej nula.V tom čase už poznáš, čo si zač,život ti už dáva svojho „zhula“,či si flákač alebo si hráč.V dvadsať päťke sedíš v svojej káre,možno máš kde bývať, žiť a spať.A možno sa sťahuješ „k tej starej“,čo ju túžiš dávno okašľať...V tridsiatke máš priority jasné,až zabúdaš, čo je poprdelisvetažiť!Čo tak znova objaviť to krásne?Staré známe roky oprášiť...Môžme začať znova od pätnástky,keď to všetko kvitlo, voňalo...Zdalo sa nám, že sa dá žiť z lásky,všetko sa nám zdalo na stálo...