Máš iný názor? Nepotešila si nás...

Prvé stretnutie s človekom z toho inštitútu bolo príjemné. Vysvetlil mi na kávičke, kto sú, čo sú a aký projekt majú práve pred sebou ako svoj prvoradý cieľ. Spýtala som sa na svoju úlohu v celej tej „mašinke“ a na to, čo sa odo mňa očakáva. Vraj ako človek, ktorý to zažil, by som vedela sprostredkovať pocity, ktoré prežívajú „postihnuté“ a okrem toho by som mohla v médiách...Išlo o projekt na pomoc dievčatám s anorexiou. Už počas toho, ako sme sa nezáväzne rozprávali som upozornila toho pána na to, že používať výraz „postihnuté“ v spojitosti s anorektičkami je viac ako nevhodné. Mohli by mu za to vyškriabať oči. Hneď som dodala, že rovnako celkom dobre nechápem, prečo je anorexia oddelená od bulímie a prejedania sa. Prečo bulímia nie je spomenutá ani okrajovo. Myslím si totiž, že je vypuklejším a častejším problémom ak sa bavíme o Poruchách Príjmu Potravy...Uprostred debaty, kedy sme už pretriasali konkrétne program projektu a jeho jednotlivé časové etapy, som musela zasiahnuť znova. Inštitút mal v úmysle (v spojitosti s médiami....slovo médiá bolo vyslovené veľakrát ale o tom potom...) zorganizovať týždenný pobyt v Topoľčiankach a venovať sa tam spolu s cca desiatimi anorektičkami arteterapii. Moja otázka znela, či už majú tie anorektičky k dispozícii. Vraj sa najskôr musí všetko rozbehnúť (úvod, znova médiá...) a potom bude aj ostatné. Zdalo sa mi to absurdné a keďže som nemala čo stratiť, povedala som veľmi priamo a jasne, že im do toho žiadna baba nepolezie. Že len ja som taká drbnutá, že o tom hovorím a nič už neriskujem, lebo som z toho von. Ale pre ne je to veľmi, veľmi intímne a osobné. Nevravia o tom nikomu a nie to ešte nejakému inštitútu, neznámym ľuďom a už vôbec nie médiám. Nevadí, nejako bude...takýto pocit som z toho človeka a celého projektu po stretnutí mala. Nasledovalo niekoľko mailov, kedy som bola priebežne oboznamovaná so zmenami v programe, s vynikajúcou podporou médií, s posunutím nejakých akcií a s tým, že by bolo dobré opäť sa stretnúť a dohodnúť ďalšiu spoluprácu. Vraj sa chystá veľká akcia, prehliadka s neanorektickými modelkami a na ukážku som dostala list, ktorým inštitút oslovoval potencionálnych partnerov. Začínal takto: Vážený pán …….Týmto Vás chcem oboznámiť s naším zámerom a požiadať Vás o podporu projektu. Túto žiadosť Vám predkladám preto, že projekt sa venuje problematike celospoločenského záujmu a podľa toho relevantne priťahuje pozornosť médii, čo môže byť pre Vás zaujímavé…A nasleduje: Pre realizáciu tohto projektu potrebujeme všetky média a sponzorov – partnerov projektu. Finančne potrebujem pokryť náklady 1. Medzinárodného maliarskeho sympózia, ako aj Veľkej módnej prehliadky s výstavou fotografii. Prostredníctvom maliarskeho sympózia poukážeme na arteterapiu, ako jednu z ciest riešenia problémov osobnosti, akým je aj anorexia. Práve preto že si anorexiu väčšina ľudí automaticky spája práve so svetom módy, rozhodli sme sa túto asociáciu využiť a prostredníctvom špeciálnej benefičnej módnej show, ako aj výstavy módnych fotografii s neanorektickými modelkami poukázať na fakt, že nie je nutné byť pre uchádzača o prácu v modelingu vychudnutý. Alarmujúci je fakt, že anorexiou už trpí okolo 10% mladej populácie a najmladšie anorektičky boli už 11-ročné. Ak sa tento problém nezachytí včas, môže skončiť pre postihnutú tragicky.Mňa ale čas veľmi tlačil (práca, rodina...kolotoč) a na stretnutie mi naozaj neostával priestor. V tom dorazil mail, ktorý pre zmenu dorazil úplne mňa. Nebudem ho sem dávať v plnom znení ale išlo približne o toto:Ahoj, Gabi!1.projekt je rozbehnutý a je približne v druhej alebo tretej fáze2..... (tu mi nič nevadilo a ani v ďalších riadkoch, kde sú iba bodky)3.....4.médiá o.k5.....6.....7.....8.začiatkom roka veľká fashion show s jasným posolstvom pre mladé baby9.benefičný mega koncert10.potrebovali by sme ťa už do médií, napríklad do blablabla a aj do blebleble11.nemohla by si urobiť s naším inštitútom rozhovor na blog.sme.sk? papa, J.Okamžite som si sadla k počítaču a napísala odpoveď:J, ahoj...Naozaj mám času pomenej, povedala by som, že takmer žiaden voľný...Začala som už pracovať na plný úväzok a je to pre mňa naozaj práca naplno...J, už dávno mám v hlave akúsi pochybnosť, chcela som sa s Tebou alebo pani W. kvôli tomu stretnúť, aby som vysvetlila, že...nemám pocit, že som celkom na jednej vlne s tým projektom. Nezdá sa mi, že v ňom ide primárne o tie dievčatá. Možno to celé myslíte dobre ale mne na tom proste niečo vadí. Nehnevaj sa na mňa za to, žila som tým a viem, ako tieto veci prežívajú baby. Mne to jednoducho príde ako nie veľmi účinná pomoc. Ako osveta možno fasa, môže byť, ale mne ide už v tomto momente priamo o dievčatá. O konkrétne baby. Pre mňa znamená pomoc, že im poradím, počúvam ich, že im odporučím odborníka, že im ho dohodím a vybavím, že urobím s odborníkom rozhovor, že urobím pre ne niečo konkrétne. Nech je to na dlho, s dlhodobým účinkom. Ideálna predstava pomoci pre mňa je...keby som mala milión, vytvorím nejakú nadáciu alebo nejaký fond, z ktorého sa budú rozdeľovať peniaze babám na odbornú pomoc. V tom vidím najväčší problém. Keď už chcú liečbu, rodičia na to nemajú alebo mávnu rukou po pár sedeniach...Mne sa toto zdajú ako dobre investované prachy. Takto by ich baby využili najlepšie. Hovorila som o tom aj s mamou jednej bulimičky, zdá sa nám to ako vystavovanie tých dievčat niekde na námestí. Ony vám do toho projektu nepôjdu, J. a ak nejaké pôjdu, naozaj im to nepomôže. To sa nedá jedným týždňom, skôr po týždni strávenom medzi vami a ľuďmi, ktorých nepoznajú, môže prísť u nich k totálnemu pocitu frustrácie a neschopnosti.Vadí mi, že ste rozdelili anorexiu a bulímiu samostatne. Vadí mi, že nie sú do projektu zatiahnutí naozaj odborníci na PPP. Keď chcete s takými babami "pracovať", je to podľa mňa nevyhnutné. Nedá sa to robiť inštinktívne. Nechcem prezentovať seba v médiách. Už som v nich bola dosť a teraz už hľadám iné cestičky, ako im pomôcť. Táto je pre mňa zarúbaná, J...Nemôžem jednoducho robiť niečo, s čím úplne nesúhlasím. Je to veľmi citlivý problém a ja nechcem ublížiť ani jednej z nich...A išla by som sama proti sebe...Neviem, ako zareaguješ na tento môj mail, predpokladám, že Ťa veľmi nepoteší ale zdalo sa mi úprimnejšie povedať to takto na rovinu (a možno sme sa mali stretnúť skôr, aby som to vysvetlila ale ten čas mi stále chýba...)Pozdravujem Ťa, gabinaOdpoveď neprišla dva týždne žiadna. Dovtedy som si na svoje maily našla reakciu takmer okamžite.Až dnes...volala mi pani W. Vraj: „...dostali sme pred časom váš mail, pani Gabina, a musím povedať, že nás šokol...“Nikam som sa netlačila, chceli poznať môj názor... Tak neviem, či som úplný blbec ja alebo...P.S: Áááá, čo! Chceli byť na blogu? Tak nech sú: INŠTITÚT PRE ROZVOJ OSOBNOSTI, n.o. Možno to myslia dobre ale ja do toho nejdem...