Mám to na papieri!

A tak som sedela, rozprávala a on sa oprel o operadlo, zaboril hrot pera do brady a zamyslene počúval.-Viete, ja...bola som v Tatrách a asi som chytila nejaký vírus...-Myslíte? A čo sa teda stalo?Stručne som opísala, ako som sa zbavila všetkých svojich telesných tekutín v priebehu piatich minút kade sa len dá, ako ma chytila triaška a slabosť a ako som sa pravdepodobne tresla hlavou o kúpeľňovú dlažbu, lebo som sa prebrala ležiac na zemi, nohy pri vecku, hlava pod umývadlom a v tvári nechápavý výraz. Brneli mi lakťe, asi boli prvé, čo narazili o podlahu a štípala ma hlava, asi bola druhá...Trošku krvi, dva dni nútenej diéty a nevoľnosti, neustále bolesti hlavy a môj otec ma nakoniec dohnali až sem. A nezabudla som spomenúť, že zo všetkého najviac ma rozčuľuje, že si neviem hneď spomenúť na to, na čo si chcem spomenúť, splietla som nejaké dátumy a zle sa mi vyjadruje...Povrtela som sa, usmiala sa, aby som svojmu príbehu dodala na váhe a čakala som, čo bude robiť neformálny pán doktor. Kázal mi ľahnúť si na lehátko, do ruky vzal kladivko a mne sa okamžite vynorila scéna z reklamy, kde mladá slečna pri kladivkovej skúške reflexu kolena kopla mladého a fešného medika do rozkroku. Tento nebol mladý a vedel, že sa má postaviť bokom. Klep, klep, preklepkal všetky kĺby a moje ruky a nohy len tak nadskakovali. Trafiť si na špičku nosa pravým ukazovákom? Nie je problém! Ľavým? Ešte menší! Medzitým sa vypytoval, či zvyknem odpadávať. Naposledy sa mi to stalo, keď som bola tehotná a mala som nízky tlak a predtým...-No, kedy predtým? V puberte?-Nie celkom v puberte, skôr potom...-Tak kedy? -Keď som blbla! Nejedla a zvracala. Anorexia a bulímia...Chvíľku si ešte po mne poklepkával a potom sa zamyslel. Spýtal sa, či ma to pred dverami čaká dcéra. Vravím, že áno a on pokračuje. Vraj či som si vedomá, že na ňu treba dávať pozor. Usmejem sa s kľudom nedávno udretej do hlavy a vravím, že o tom viem celkom dosť a som si vedomá absolútne všetkého.Sadol si ku počítaču, prisunul stoličku a začal ťukať do klávesnice. A položil otázku, či je jeho dcéra už mimo ohrozenia, ak má osemnásť. Vravím, nikdy nie je mimo ohrozenia. Takže ešte môže začať blbnúť a môže chcieť chudnúť a zmeniť stravovanie? Nie je to o tom, či chce schudnúť. Je to vo vás, vo vašej rodine, ako sa v nej cíti a či jej neubližujete. Pozrie na mňa a pýta sa, či nedostatok lásky...-Nedostatok, prílišný prebytok, čo ja viem? To sa teraz nedozviete!-Takže je v tom čosi hlbšie? Niekde v pozadí? -Jasné......a pustila som sa do vysvetľovania a on sa pýtal a potom on vysvetľoval, ja som sa pýtala, prebrali sme to pekne odhora až dolu, rozprávali sme sa o tej svini asi štvrť hodinu, potom mi naklepal nejakú správu a nakoniec poznamenal:-Viete, mám dcéru, tak sa pýtam... Ale vaše rečové schopnosti sa mi už zdajú byť celkom v poriadku a ďakujem, že sme pokecali.Podali sme si ruky a poďakovala som sa aj ja.Návštevou u lekára som však dosiahla inú podstatnú vec. Mám kamošku, volá sa Maca a minulú zimu sa šmykla na chodníku. Padla a poriadne si udrela lebku. Bola na tom dosť zle ale už je v poriadku. Odvtedy sa všade chváli, že síce nie je jediná, čo je „na hlavu“ ale ako jedna z mála má na to aj papiere.Milá Maca, už to mám na papieri aj ja!