Predposledné myšlienky

Za vyslovenými vetami cítim nevyslovenú túžbu. Vedieť aj „potom“, ako sa s nami život pohráva a či ho zvládame. Túžbu sledovať tú nitku rodinnej podoby aj ďalej, nie iba po posledné, voňavé a šantivé uzlíčky na konci. Chcela by poznať, či aj ďalej bude dýchať jej dom hroznom a osami oblepenými šťavou zrelých marhúľ. Či aj potom budú deti obrovskými očkami poháňať mamku lastovičku do hniezda nad jej dverami. Mladé ju čakajú aj tento rok a my už niekoľko rokov po sebe. Chcela by zažiť aj dieťa môjho dieťaťa, dieťa vnuka svojho syna...Všetci si v sebe nesú jej oči, nos, gestá...Vidím ju v každom jednom z nás. V tom šedivom, spomalenom časom a robotou, vidím ju v mladšom, čo s iskrou v oku prehodí vážnosť na žart...vidím ju v detských rukách, takých hravých...vidím ju všade... Jej myšlienky, dobré a teplé, patria minulosti. Cez nás sa díva dozadu a cez nás má jej deň zmysel. Keď ju ticho pohládzam očami po tvári, vidím tvár môjho otca. Ona pokračuje cezo mňa až ku tej najmenšej. Všetko má svoj zmysel, svoje miesto a svoj čas...(„Tvoj tatko, keď bol ako ona, ten sa navyvádzal...“)Ako má človek uveriť, že ten druhý s poslednou myšlienkou nájde pokoj a mier na duši?