Monika Železníková
Nemá pieseň
Bezbranné a nevinné, tú hĺbku a krásu, niekto sa pokúsi zabiť. To tajomstvo, tú nádej, niekto umlčať sa snaží.
Život je tragikomédia. Môžeme si vybrať, či sa budeme smiať, či plakať. Obe možnosti sú krásne. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Bezbranné a nevinné, tú hĺbku a krásu, niekto sa pokúsi zabiť. To tajomstvo, tú nádej, niekto umlčať sa snaží.
Niekedy to na človeka príde. Prosto a jednoducho. Veď sme ľudské bytosti. Nie je niekedy krásne, keď sa niekto začervená, či rozplače, či rozosmeje....pocíti dojatie.
Keď dvaja anjeli došli do Sodomy, Lot sedel v bráne Sodomy. Keď ich Lot uvidel, vstal a šiel im oproti. Poklonil sa tvárou k zemi. Keď sa jeho žena za ním obzrela, premenila sa v soľný stĺp.
Melódie a tóny ma unášali. Smutné molové s istou dynamikou, či veselé durové. Zrazu som sa ocitla na parkete. Nebol tam nik. Len ja a on. Tancovali sme spolu. Pomalé kroky striedali rýchle a on bol taký vzrušujíci, chvíľami sa mi páčil a chvíľami to precházdalo až do odporu.
Svet by bol celkom iný. Možno by to nebol ani ten pravý svet. Kvety by nemali takú živú sýtu farbu. Kontrast, ktorý dodáva iskru by sa stratil.
Táto zima je už poriadne dlhá, unavuje ma to, počujem od všetkých. Priznám sa, i mňa, ale o čo bude krajšie, keď uvidím zas pučať stromy, ktvitnúť kvety, keď slnko budem cítiť a bude ma príjemne hriať.
Taký chlapík, chodieva po firme a svoju prácu bere zodpovedne. Taký chlapík, vždy pozdraví a z jeho hlasu ide niečo príjemné, veselé a dobré.
Túžila som Ťa poznať, či nepoznať... Túžila.... túžila milovať, či nemilovať....
Ty a ja, Ja a Ty, kráčame spolu pred oltár, kde môžeme prijať, dať, svoj život ako dar.
Kráčam, stúpam…čelo aj celé telo už oblieva pot, ale príjemný pot, pot po námahe, ktorá prináša radosť, čistú myseľ, pocit voľnosti a ľahkosti. Kráčam stúpam na miesto, kde sa človek môže priblížiť nebesiam. Kde môže vnímať, krásu, cítiť slnečné lúče oveľa intenzívnejšie, kde i seba, ľudskosť a srdečnosť môže v hĺbke precitnúť. Tu sa zdravia, v dnešnej uplonáhľanej a neosobnej dobe, aj cudzí ľudia, dokonca sa usmievajú. Majú totiž spoločný cieľ a to ich spája.
Niekde začína, niekde sa končí, niekde je uprostred. Každý deň, no dnes je to Piatok. Ten deň na ktorý čakám celý týždeň, ten milý Piatoček. Kiežby tvoj večer mohol trvať večne. Aký si sladký piatkový večer.
Obraz sa mi premiatal pred očami. Stromy, domy, scenérie. A ja som si to vychutnávala s pocitom jemnej nostalgie. Obrazy boli ako niektorí ľudia, ktorí sa v mojom živote na chvíľku, či dlhšiu chvíľku objavili a potom zmizli aj s tým neopakovateľným pocitom. Cesta vlakom ma čoraz viac vťahovala do prúdu myšlienok, ktorému som s márne bránila. Tí ľudia, osudy, zmysel ich životov........zmysel toho môjho. Vlak je vlastne miesto, kde môžete vidieť tú pestrosť životov ľudí, veď za tú hodinu, či štyri, predsa len niečo vytušíte.
Kam? Smiem sa to opýtať? Smiem ho počúvať? On mi hovorí, dáva precitnúť.... A ono len ďalej bije...neodpovedá povrchne...viacej námahy to vyžaduje....dokonca to bolí....snáď ma to má premieniť? Už len vnímam farebnosť, oddám sa spektru farieb, opustím predsudky, či ľudské súdy....
Bola som už veľmi zvedavá, otvorili sme inzerát s obrázkom a vybuchli sme smiechom. Všetky šteniatka boli biele len jedno malo taký čierny fľak na oku. Malý monokeľ. Vtedy sme ešte netušili, že malý monokeľ, bude náš, že to bude člen a poriadny ako sa patrí. Pamätám sa ako ho mama nechcela:"Načo nám je ďalší pes a ešte také veľké plemeno, Marián, len vymýšľaš somariny." V ten čas nikto nevedel, koľko radosti a zábavy nám Baston do života prinesie.
O čom je život? Asi sa pýta každý z nás.....Niekto odpoveď pozná niekto nie.....Niekto ju hľadá celý život..... Chcem, túžim nájsť....láska, nádej, viera.....Bože kde si.....si v ňom? v nej? vo mne?
Nechám sa únášať tónmi. Postupne rozochvejú moje ucho, srdce, celé bytie... a ja sa naladím na ich vlny. A už sa len tak jemne upokojím a uvoľním, či sa neroztancuje moje telo? Tlmené, ostrejšie, tiché, harmonické, dynamické, temperamentné, stále sa meniace tóny, akordy. Asi sama cítim, že nedokážem popísať ten úžasný dar, ktorý bol daný nám ľuďom a to je hudba.
Pánbožko Ťa potresce, buď dobrý. Nebuď vzdorovitý. Boh na nás zosiela utrpenie lebo nás miluje. Nesmieme sa radovať z pozemských vecí....Dievčatá tie tričká na ramienka sú hriešne, ako potom chcete vydržať oheň v pekle, keď neviet
Niekto mi raz poveda, že keď sa na mňa pozerá dieťa, pozerá sa na mňa sám Boh..... Stručné a jednoduché a krásne. Pozeralo sa na mňa a sledovalo ma tak živo. Dokázalo sa na mňa dlho dívať, dokázalo sa na mňa usmiať.
Vôňa agátu a jari ma príjemne opájala. Dala som si zas malú prechádzku, veď keď sa človek celý deň učí, prechádzka príde ako príjemné ochladenie hlavy. Mladé jačmenné pole sa vlnilo ako more a červené maky oživovali krásu tamojšej prírody. Vtáci si bezstarostne vyspevovali a vo mne sa ozvala túžba byť jedným z nich a len tak si slobodne lietať. Zem podo mnou mi však stále pripomínala, že som človekom.