Rodina z autobusu

Vlastne, najprv som ich začula, keď sa smiali za zastávkou. Uvidela som ich až neskôr, keď otec na nich nareval a za ruky odtiahol preč. „Čo to robíš? Len sa pozri na seba, ako vyzeráš!“ kričal na ne zlostne a potom zlovestne stíšil hlas do vyhrážky: „Varujem vás. Neštvite ma!“ Neviem, čo presne deti robili, viem len, že v tej chvíli vyzerali veľmi vystrašene a zdalo sa mi, že by sa najradšej pred otcom schovali. Tým, ako sa zrazu stiahli do seba, akoby sa naozaj zmenšili; aj tie vetrovky na nich zrazu tak nejako bezradne viseli. Po chvíli som sa prestala pozerať ich smerom, kútikom oka som len registrovala štyri postavy stojace vedľa seba takmer nepohnute v úplnom tichu. Potom som už videla prichádzať svoj autobus a v zamyslení nad uplynulou scénou som sa aj zabudla pohnúť z miesta. Dvere sa však otvorili presne tam, kde som stála, a tak som mohla nastúpiť dnu ako prvá a sadnúť si na jedno zo štyroch voľných sedadiel. To som už videla drobnú postavu chlapčeka, ako urputne zdoláva strmé schody predných dverí, až pokiaľ ho niekto zozadu prudko nepostrčil. Chlapček sa rozhliadol okolo seba a spoza neho sa vynoril jeho otec. Potom mama a dcéra. Pozreli sa na voľné sedadlá vedľa mňa a otec zašomral: „No vidíš, keď sa takto moceš...“. Chlapček sa posadil oproti mne, otec vedľa mňa a mama s dcérou za mňa. Chlapček mohol mať asi päť rokov. Mal velikánske modrosivé oči, ktorými pripomínal svoju mamu, v ruke zvieral igelitku a sem tam si naprával veľkú čiapku. Jeho otec sedel vedľa mňa meravo, so zovretými rukami a akoby sa mierne odťahoval. Sálalo z neho také napätie, až som mimovoľne začala poklepávať nohou o dlážku. Chlapček oproti mne sedel po tichu a vyzeral celkom spokojne. Pozrela som sa na neho, a keď zachytil môj pohľad, usmiala som sa. On na mňa naďalej pozeral, bez úsmevu a veľmi vážne, ale dlho to nevydržal, no keď sa mu už-už kútiky úst placho zvlnili, urobil grimasu a náznak úsmevu tvrdo potačil. Očami skúmavo šľahol po otcovi, ktorý hľadel meravo do prázdna a až potom sa osmelil opäť na mňa pozrieť. Skúmavo, vážne, nesmelo. Medzitým som za sebou začula mäkký, nežný hlások: „Maminka, ja ti niečo zaspievam. Zuzana, myslím na teba od rána, ešte si mi svoju lásku nedala ...“ nieslo sa autobusom veselé trilkovanie, ktoré prerušil až mamin unavený hlas: „Zuzka, musíš už takto vyspevovať hneď od rána?“ Zuzka ostala chvíľu ticho, ale o chvíľu sa opäť ozvala: „Kým vieš snívať, tak máš nádej, hádam príde čo má prísť...“ „To poznám, aj tú predtým.“ Vykríkol hrdo jej brat. Akoby ho sestrino pospevovanie prebudilo späť k životu, rozvravel sa aj on: „Oco, keď pôjdem späť do škôlky, tak im vrátim to autíčko a poviem, že ďakujem, že mi ho požičali.“ Otec sa zmohol len na mierne kývnutie hlavou, ale chlapčekovi to nevadilo. S doširoka otvorenými očami načúval pospevovaniu svojej sestričky, ktorá zrazu zmĺkla a povedala: „Už nebudem spievať, mamička, aby ťa nerozbolela hlavička. Ahá, ideme na most, zákruta, držíš sa mamička? Ja ťa držím, chyť sa ma.“ A tak autobus pomaly vytáčal zákrutu, dievčatko držalo svoju mamu, chlapček sa držal sedadla a pozeral spýtavo na otca a otec, ktorý nechcel nikoho držať sa pozeral do prázdna. Potom autobus prešiel cez most, a keď z neho zišiel, chlapček smutne vzdychol: „A není most.“ A to už bola konečná zastávka a celý autobus vystúpil. Úchytkom som zazrela otca, ako uháňa preč veľkými krokmi ťahajúc za sebou syna, ktorý musel sem tam pobehnúť, aby mu stačil. Začula som aj mamin hlas: „Ideme k babke, Zuzka.“ Nemusela som sa ani obzrieť, aby som ich videla. Vedela som, že mama so Zuzkou sa ponáhľajú za otcom, pričom prvá sa snaží byť čo najviac nenápadná, aby nedala príčinu ku kriku a druhá je zvláštne mĺkva, pretože sa jej zrazu už vôbec nechce spievať. Bolo už dávno poludnie, keď som sedela v kancelárii za počítačom a v duchu si spievala: Zuzana, myslím na teba od rána, želám ti, aby si veľa lásky dostala.