Číslo 12

„Nó, tak čo teda?“ pozeral sa na mňa ponad rám okuliarov akosi rezignovane, akoby sa už zmieril s tým, že všetky ženy, čo vkročia na dopravný inšpektorát, sa tam ocitli omylom a ja musím byť len ďalšia z nich. Vysvetlila som mu, čo potrebujem a na znak svojho odhodlania očistiť v jeho očiach reputáciu nežného pohlavia strkala som mu do rúk dosky s potrebnými dokumentami demonštrujúc tak svoju zorganizovanosť a prehľad. Pán policajt však od fascikla štítivo ruky odtiahol, aby sa náhodou nenakazil obyčajnosťou plebsu a lenivo pohol perami:“Žiadanku.“Moja horlivosť na neho očividne neurobila žiaden dojem.„Občiansky.“ Precedil pomedzi zuby vzápätí. Vyzeral, akoby ho aj ten najmenší pohyb stál neuveriteľnú námahu. Keď som sa postupne odľahčila od všetkých osobných dokumentov a on sa pustil do ich študovania, konečne som si vydýchla. Aspoň na tú chvíľu, keď sa bude snažiť zorientovať v dokladoch, budem mať od neho pokoj. A to chvíľu potrvá, pomyslela som si škodoradostne pri pohľade na policajtov zmätený výraz.Mal mäsitú, tučnú tvár a hrubý krk, ktorý sa len tak-tak zmestil do goliera košele. Možno aj preto mala jeho tvár taký brunátny nádych.Zamyslene si pozeral moje dokumenty a rukou si urputne masíroval bradu. Napadlo mi, že keby si odopol košelu pri krku a dožičil svojej kotrbe voľnejší prísun kyslíka, uľavilo by sa mu po všetkých stránkach. Takto však len dumal a dumal, ani sval na tvári sa mu nepohol a mňa vydesilo náhle podozrenie, či náhodou nerozmýšľa položiť si svoju unavenú hlavičku na stôl a dožičiť jej oddych. Zrazu však akoby sa z toho hibernovania prebral a rozhodol sa predsa len zabojovať. Pomaly, veľmi pomaly aby náhodou na vratkej stoličke nestratil rovnováhu a dojem dôležitosti, obrátil sa k dvom pisárkam a začal im vydávať inštrukcie.Potom mi slávnostne podal formulár, rázne naň položil pero, zapichol na mňa skúmavo oči odhadujúc moje mentálne schopnosti a nakoniec vyriekol nado mnou zhovievavý ortieľ: „Tu vypíšte svoje údaje, tu do týchto koloniek.“ Potom ho pochytila neovládnuteľná veselosť a pochechtávajúc sa trilkoval špásujúcim hláskom: „To by sme snáď mohli zvládnuť, nie? He-he-he, to by snáď nemal byť až taký problém, he-he-he.“ Nasadila som previnilý kukuč naznačujúc, že ma he-he-he správne odhalil a to mu asi dodalo ďalšiu energiu, pretože začal so záujmom listovať v mojom technickom preukaze. No, a už to tu bolo. Uprostred toho, ako som sa nad formulárom snažila rozturbovať mozgové závity na maximum a spomenúť si na svoje meno, dátum a miesto narodenia, pán poručík mi otrčil pred oči techničák a víťazoslávne začal ťukať perom na dátum poslednej STK-čky. Spýtavo na mňa hľadel a v tvári sa mu pohoršenie nad toľkou nehoráznou nedbanlivosťou miešalo zo žalostným sklamaním, akoby vravel: „Vidíš, vidíš. A ja som si už začal myslieť, že ty si predsa len trošku schopnejšia.“„Aký dátum tu vidíte?“ spýtal sa ma dostatočne zreteľne a pomaly, aby som otázku pochopila.„21. marec 2005.“„A dnes je?“„22. marec.“„Takže 21. marec bol kedy?“„No včera, viete, ale ja som...“„Takže dnes je už čo?““No viete...“„Dnes je už neskoro.“To snáď nie! Zaúpela som v duchu. Keď som sa už konečne dostala až sem, a víťazstvo mám na dosah ruky, nemôže ma len tak poslať preč. Cítila som, ako mi pod hrozbou neúspechu oťažieva celé telo a predstavovala si, ako sa rozlievam na olovo, až po mne neostane nič, len malý fľak na ružovom linoleu. No vtom sa stalo čosi neočakávané. Pán poručík si odkašľal, a keď som k nemu zdvihla zrak, priložil si prst na ústa, akože pśt, ukázal na inkriminovaný dátum, potom sprisahanecky privrel svoje malé očká a chlácholivo pokyvkal hlavou, akože nebudem musieť plakať a veď on je dobrý ujo.Pocit úľavy ma natoľko premohol, že na stotinu sekundy sa mi pán poručík zazdal celkom príťažlivý, ale skôr než mohlo moje počiatočné očarenie prerásť do vážneho citu, bola som od okienka nemilosrdne vytlačená ďalším číslom v poradí. Ach, áno, spamätala som sa. Na tabuli už svietila číslica 13. Môj čas už vypršal, tak som sa ešte na pána poručíka naposledy usmiala, ale on mi už nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Šťastne som kráčala chodbou smerom k východu, keď som vzadu začula ten milovaný, rezignovaný tón:“Žiadanku.“ A vzápätí povzdych:“Občiansky“. Otočila som sa a pri pohľade na postavu, ktorá ma nahradila pri "mojom" okienku, som pocítila k pánu poručíkovi hlbokú ľútosť.Chudáčik! Dnešný deň bude pre neho mimoriadne náročný.Pri okienku stála ďalšia žena.