Pri takejto okázalo deklarovanej hĺbke citov si vždy spomeniem na môjho otca. Bol to veľký introvert a veľmi triezvo, racionálne zmýšľajúci človek. Pochvala od neho sa často skladala z jednoduchého „dobré“. Ale akú cenu pre mňa to jedno slovo malo! Nesmial sa často, ale keď raz začal, museli sme sa smiať aj my ostatní. Častokrát vetu začal, zrazu sa zamyslel a už ju nedokončil. Vravel len to, čo pokladal za podstatné. Aj keď ma mohol z toho šľak trafiť. O svojich citoch nehovoril. Všetko mal v očiach. Rady do života, múdre posolstvá? Pamätám si, ako som sa ho raz počas svojej ťažkej intelektuálnej fázy spýtala: „Aký je podľa teba zmysel života?“ Boli sme práve v záhrade a oberali čerešne. Otca moja závažná otázka očividne nevyviedla z rovnováhy. Ani sa na mňa nepozrel a vypľúvajúc kôstku z čerešne medzi zuby precedil:„Žiť a prežiť.“ A oberal ďalej. Niekedy sa vrátil domov z práce unavený a nepovedal ani vetu. Nevedeli sme z neho vytiahnuť, čo sa deje. Ale on nám to naznačil večer, keď sa sprchoval a z kúpeľne začali zaznievať trpké pravdy: „Ach jaj, život je boj! Ach jaj, život je pes a my sme jeho šteňatá!“Ďalšia rada do života? Keď som na niečo odpovedala “mne je to jedno“, hneď mi pobavene kontroval: „Jedno je len koliesko na fúriku“ prípadne priamejším „jedno je len z ktorého konca do hovna zahryzneš.“ Raz keď som kamarátke do telefónu sľubovala, že jej požičiam nejakú kazetu a na dôvažok toho som trikrát zopakovala slovíčko “dám“, už bol pri mne otec a s predstieranou vážnosťou a zle utajenou veselosťou v očiach mi pohrozil: „Pamätaj, jedna dala, a potom kočíkovala.“Takéto rady-nerady som ja dostávala do života. Otec na žiadne filozofovanie nebol. Lepšie ako cez slová sa vyjadroval cez činy. Pomocou nich mi o živote a skutočných citoch povedal toľko, že Američania by na to museli vymyslieť tisíc dielny seriál. Bol lesník a ja som jeho lásku k prírode zdieľala spolu s ním. Pamätám si, ako ma raz na jednej lyžovačke na Kubínskej Holi prehováral, aby som vyšla vlekom až úplne hore. Kopec bol strašne strmý a ja som sa veľmi bála. Zaťala som sa a povedala, že nikam nepôjdem. Naveľa-naveľa ma prehovoril. Keď som na samom vrchu z vleku zoskočila, ocitla som sa v rozprávke. Okolo nás svišťali lyžiari rútiaci sa bezhlavo dole zjazdovkou. Ja som hľadela na stromčeky obsypané snehom ako v Mrázikovi a nehýbala sa. Otec sa na mňa pozrel a povedal len: „No vidíš?!“ A stáli sme tam vedľa seba v tichu a bolo nám dobre.Pamätám si, ako sme sa raz v Jeseníkoch u otcovej krstnej vybrali na túru. Prechádzali sme krásnymi úsekmi, keď tu zrazu na jednom ocitlo sa okolo nás mračno múch. Bola som zúrivá. Skákala som., kričala som, oháňala sa rukami. Otec na mňa po očku hľadel, potom zobral bez slova lopúch, začal ma ním ovievať a povedal len: „No doteraz sme išli krásnou prírodou, tak toto tu vydržíme. Nemôže byť stále len pekne.“ Ja som sa upokojila, ďalej sme išli vedľa seba v tichu a bolo nám dobre.Najkrajšiu spomienku mám však na nás výstup vo Vrátnej na svah Paseky. Akosi nebolo snehu, a tak z lyžovačky vzišlo. Ale otec ma vytiahol na prechádzku počas ktorej začal nenápadne mieriť hore svahom. To čo je za výmysel? Protestovala som oduto. Aký to má zmysel hrabať sa hore na kopec, keď sa nedá lyžovať?! Otec ma len s trpezlivým úsmevom poháňal: „No len poď! Prejdeme hore na Poludňový Grúň. Bude tam krásne.“ „Ja viem že tam bude krásne. Však sme tam boli aj včera. Ale vyviezli sme sa tam slušne lanovkou.“ „Práve preto tam bude dnes inak krásne.“ Povedal otec a kráčal ďalej pevným, vytrvalým krokom, ktorý ma presvedčil o vážnosti jeho rozhodnutia viac ako akékoľvek slová. Mlčky som teda stúpala za ním. Keď sme sa zadychčaní vyšplhali hore na svah a potom prešli na Grúň, kde sme sa vyčerpaní zvalili na lavičku, svietilo slnko, obloha bola sýtomodrá, a okolité kopce sa nám akoby s uznaním klaňali. Ja som sa rozplývala nádherným výhľadom, otec sa pokojne usmieval, a potom som konečne stíchla. A sedeli sme tam vedľa seba v tichu a bolo nám dobre.Bez zbytočných slov a okázalých gest ma otec na Kubínskej Holi naučil prekonávať svoj stracha a nenechať sa ním pripraviť o rozhľad na svet. V Jesenníkoch ma naučil, že nemôže byť stále pekne, a že aj to zlé musíme vydržať, lebo potom znovu príde pekné. Vo Vrátnej ma naučil, že aj keď môžem byť na konci so silami, nie je dobré vrátiť sa späť v polke cesty. Naučil ma toho tak veľa, možno bez toho, aby o tom vôbec vedel. Viem, že v “jeho filme“ by sa veľa nehovorilo, a o citoch už vôbec. Nebolo by treba. V tichu, v tej najhlbšej, najmagickejšej forme komunikácie, by bolo počuť všetko. Všetko potrebné. Všetko skutočné. Doteraz to tam pre mňa ostalo.
Čo ma môj otec naučil bez toho, aby o tom vedel
Pamätáte sa na seriál Beverly Hills 902 10? Na Slovensko dorazil asi pred 12 rokmi ako jeden z tých prvých amerických výchovných seriálov, ktoré ukazujú, aké dôležité je rozprávať sa navzájom o svojich citoch. V rodine Walshových sa všetci tak veľmi ľúbili, že sa o tom museli každú chvíľu uisťovať. Po každej hádke sa ospravedlňovali dojemnou vetou: „Prepáč, že som ranil tvoje city.“ Ak mal niekto z nich problém, vždy bol naporúdzi nejaký šľachetný nedočkavec so sústrastným pohľadom v očiach a skvostnou replikou na jazyku: „Nechceš si o tom pohovoriť?“ Ak sa náhodou jedna z týchto troch viet v nejakej časti neobjavila, zneistela som, či pozerám ten správny seriál. S postupom času prišli na Slovensko mnohé iné zušľachťovacie seriály a filmy. Rozprávalo sa v nich dojemne o citoch; rodičia odovzdávali svojim deťom múdre životné posolstvá typu “Život je ťažký, ale oplatí sa ho žiť.“ a “Aj keď sa raz rozlúčime, navždy budem pri tebe.“
