Je to miesto, kde sa narodili obaja moji rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia... Doteraz tam máme rodinu, priateľov, známych, z ktorých mnohých ani nepoznám, zato oni poznajú mňa. Neraz sa mi stalo, že ma na ulici zastavila mne neznáma pani, a vraj Julinka, ako sa máš, ako sa má mamička? Keď som celá zmätená neskôr mame dotyčnú opísala, z mne neznámej sa vykľula teta Anička, teta taká a teta onaká. Dokonca ani pri svojich kamarátkach som si nikdy nemohla byť istá, či nie sme náhodou rodina. Roky som sa hrávala s dievčatami z Košíc bez toho, aby sme o sebe vedeli, že sme sesternice z tretieho kolena. Každé prázdniny som trávievala v dome po prastarých rodičoch na hornom konci mesta zvanom “Slávča.“ Hovorilo sa, že zo Slávče pochádzali tie nakrajšie dievčatá v Tisovci a isto to bola pravda, pretože tam žili aj moja stará mama Vilma a jej sestra Helena. Vilma mala uhrančivý pohľad a krásne hrala na klavíri, krstná Hela mala zase taký štíhly pás, že si ho obopla rukami a dav ctiteľov ochotných kedykoľvek jej v tom pomôcť. Teraz má už 80 rokov, ale stále o seba dbá, a keby niekedy anglická kráľovná Alžbeta potrebovala dvojníčku, lepšiu ako krstnú Helu asi ťažko nájde. Pamätám si, že istý čas sme boli všetky kamarátky zo Slávče zaľúbené do jedného muža. Volali sme ho Dempsey pre jeho úžasnú podobu s drsným seriálovým policajtom. Náš Dempsey bol ešte lepší ako ten filmový. Mierne kríval, často mával červený nos a býval zachmúrený. To boli pre nás neklamné znamenia, že je nešťastný a vždy keď išiel okolo nás, zbožne sne ho pozdravili a každá z nás verila, že by mu vedela pomôcť. Žiadna z nás však nevedela nič o jeho skutočných problémoch, a keď ho jedného dňa našli v jeho dome obeseného, ostali sme šokované. Náš hrdina zrazu nebol tragický len v našej fantázii. A realita bolela.Pamätám si tiež na útlu cigánku, ktorú sme volali Čierna Magda. Bola chabej telesnej konštrukcie, ale obrovského temperamentu. Ten sa prejavoval najmä keď si vypila. Už z diaľky sa ozýval jej krik a my sme sa smiali, že “Čierna Magda ide.“ Vtedy neraz lietali vzduchom kamene po hocikom, kto sa jej nepozdával. A keďže sa jej nepozdávali hlavne uchichotané, zlomyseľné decká, často lietali kamene naším smerom. Vedeli sme však rýchlo utekať, a tak sa naše potyčky obišli bez úrazu. V Slávči žil a aj žije chlapec, ktorého sme všetci volali “Fušo“. Je postihnutý, ruky má dokrútené, zle chodí a ťažko myslí. A napriek tomu dokázal niečo, čo sa nikomu z nás nepodarilo. Chodieval zakaždým tak tesne pri kraji cesty, že jednou nohou už priam mával vo vzduchu nad potokom. No nikdy do neho nespadol. Chceli sme to vyskúšať aj my, ale keď sme jedného chlapca uchránili pre pádom do potoka len v poslednej chvíli, prešla nás na akrobaciu chuť. Fuša sme mali radi. Všetci ho brali takého, aký bol. Nikto sa nepozastavoval nad tým, že je iný ako ostatný. Vždy keď išiel okolo nás, s námahou roztiahol ústa do širokého úsmevu a lámavo nás pozdravil: „A-hoj-te.“ Nikdy nevynechal ani jeden film v kine, či to bola rozprávka, komédia, horor. Vždy chodieval v čistučkej, vyžehlenej košeli a skoro všade ho sprevádzal jeho malý, biely psík. Dušou celého Tisvca je však pre mňa mamina sesternica teta Lenka a jej manžel ujo Jaro. Teta Lenka je ohromne vitálna, energická a neuveriteľne srdečná žena. Kedysi predávala v obchode s textilom, kde sa so svojím “nech sa páči“ tak úslužne a úctivo obracala k zákaznikom bez rozdielu, či išlo o riaditeľku školy alebo upratovačku, že všetci sa vďaka nej cítili dôležito a mali ju radi. Teraz už v obchode nepracuje, ale ľudia ju majú radi stále. Vie sa tak od srdca, z celej chuti smiať, že či chcete-nechcete, musíte sa jej veselosťou nakaziť aj vy. Jej syn robí v Tisovci mestského policajta a so svojimi 190 centimetrami, metrákom váhy a “koltom prekliato nízko“ vzbudzuje rešpekt už len na pohľad. Tisovec je pre mňa jedinečný nie len kvôli spomienkam na detstvo, ľuďom, ktorí v ňom žijú, okolitej krásnej prírode, ale aj kvôli akémusi “ťapákovskému“ duchu, ktorý v ňom panuje, sem-tam ma vytočí, inokedy zase pobaví. Ak napríklad na zamknutom obchode nájdete odkaz “hneď sa vrátim“, vráťte sa radšej vy domov. Pri otváracích hodinách iného obchodu môžete nájsť informáciu, že otvorené v sobotu je, ale nepravidelne. Keď sa doň v sobotu vyberiete, ostáva vám len dúfať, že ju majiteľ uzná za pravidelnú. Dobrodružstvo môžete zažiť aj počas cesty do Brezna železničnou motorkou. Raz sa nám stalo, že sme zrazu spomalili a cez okno zbadali rušňovodiča, ako si pri trati zbiera hríby. Ešte sme ho cez okno upozornili na zopár kúskov, potom naskočil späť dnu a išlo sa ďalej. Tisovčania, teda obzvlášť silní krčmoví chlapi sú ľudia príjemne spravodliví. Nevyviedol ich z rovnováhy ani jeden známy slovenský televízny zabávač, ktorý prišiel do Tisovca robiť svoju šou a do krčmy sa s miestnymi štamgastmi spriateliť. Popili s ním, požartovali, ale zapárať do seba nenechali, a tak celebrita-necelebrita, ušlo sa mu po papuli a odniesol si to jeho chrup. Nakoniec, môže byť rád, že to nedopadlo horšie.Dnes sa už veľa zmenilo, aj keď niečo ostalo. Dom v Slávči už nestojí, mnohí najbližší zomreli, spomienky ostali. Vďaka všetkému tomu prežitému vidím Tisovec inak ako človek, ktorý ním náhodne prechádza. Ale jedno viem určite. Nech sa stane čo sa stane, vždy sa tam budem cítiť ako doma. Prečo, to som pochopila minule, keď ma známa predstavovala nejakej pani: „No a čo ty vari nevieš? Veď toto je dcéra od Julka Žitného.“ A pani povedala ách, mlčky sa na mňa zahľadela a ja som si v jej očiach prečítala: „Tak to si potom naša.“ A práve vďaka tomuto ostáva pre mňa Tisovec najkrajším kútom v šírom svete.
Najkrajší kút v šírom svete je ...
...moja rodná zem... tak voľajako sa to spieva v známej piesni, že? Ja som si však neraz doplnila tento názov inými slovami. Existuje totiž na Slovensku kraj a v tom kraji mestečko, ktoré síce nie je moje rodné, ale je pre mňa tým najkrajším kútom na svete. Všetci moji kamaráti ho z môjho rozprávania už dávno poznajú. Ospevujem im ho tak oduševnene, že nejeden z nich zatúžil ísť sa naň pozrieť osobne. Medzi inými aj kamarátka Bea s priateľom Yvesom. Rozhodli sa pozrieť si tú nádheru počas cesty po Slovensku. Ako to dopadlo? Keď minuli dopravnú tabuľu s názvom mesta a už boli pripravení začať s výkrikmi obdivu, ako prvé ich zarazila ohavná budova vápenky a hora Čremošná ťažbou rudy dopolovice ohlodaná na kameň. Potom panelákové sidlísko, a potom Yves, očividne v šoku, cez zuby precedil:„Hm, tak toto je ten nádherný Tisovec.“ A zaradil trojku, dupol na plyn a zastavil až v Brezne. Bea sa ma neskôr mierne naštvane pýtala:„Ty si si z nás s tým Tisovcom robila srandu, že?“ Dušovala som sa, že nie. Naozaj som nesrandovala. Ale vďaka ich sklamaniu som si konečne uvedomila, že pre cudzinca Tisovec skutočne vyzerá dosť nevábne a že najkrajším kútom v šírom svete je naozaj iba pre mňa. Pre
