O chvíľke ticha a samoty

Keď som štartovala auto, hodiny na palubnej doske ukazovali 6:50. Paráda, mám dobrý polčas! Pomyslela som si spokojne a zapla autorádio. Práve bežala nejaká hitová pesnička X, Y,Z, taká nevýrazná a neškodná, až liezla na nervy. Do práce som prišla akurát, stihla som si ešte ofotiť materiály a hodina mohla začať. Predpoludňajšie vyučovanie prebehlo bez nijakých väčších vzruchov a okolo dvanástej som sa už tešila na obed. Kantína v neďalekom biznis centre už bola plná vyhladnutých biznismenov. Štrngot príborov, škripot dsúvaných stoličiek, pokriky kuchárov, vrava stravujúcich a uprostred tejto trmy-vrmy moja kolegyňa. Pri spoločnom obede nás okrem zvukových efektov vlastných každej kantíne sprevádzalo neustále vyzváňanie buď našich, alebo cudzích mobilov a hudobná rozhlasová stanica dobroprajne nastavená na extra vysokú hlasitosť. Pre prípad, že by nám toto všetko ešte stále nedokázalo obed dostatočne spríjemniť, bola tu ešte veľká obrazovka, na ktorej práve išlo zahraničné spravodajstvo. Bez zvuku, ale s atraktívnou moderátorkou. A to stačí, nie?Kedže v oblasti, kde učievam, sa v súčasnosti stavia niekoľko nových budov, býva tam dosť rušno, ale ja som si myslela, že som si už na celý ten lomoz zvykla. Asi však celkom ešte nie, lebo po tom, ako som sa dostala preč zo zvukového dosahu celého toho búchania, zbíjania, búrania, cítila som sa tak vyčerpane, akoby som za zbíjačkou stála ja sama. A tak som s úľavou zatvorila za sebou dvere triedy a s hlbokým výdychom sa zvalila na stoličku. Do začiatku hodiny mi ešte ostávala nejaká štvrťhodina. 15 minút mám pre seba. V ten deň to bolo prvýkrát, kedy som bola sama. Bez ľudí. Automaticky som siahla za rádiom, že si ho zapnem, ale zrazu som sa zarazila. Veď mne sa vlastne nechce žiadne rádio počúvať. Tak som tam len tak sedela a obzerala sa po miestnosti. Vnímala som zvuky doliehajúce ku mne zvonka a to boli zvuky príjemné, nerušivé... Kvapkanie vody z odkvapovej rúry za oknom, čvirikanie vrabcov, čiesi kroky na chodbe, buchnutie dverí. Ale vo vnútri, v triede, kde som sedela, bolo ticho. A ja som sa v tom tichu stretla prvýkrát v ten deň sama so sebou. Bolo to prekvapivé stretnutie. Ráno hneď po prebudení som si zapla rádio a svoju rozospatosť vytriasla zo seba tak násilne ako ten moderátor svoje slová. A ten odopretý a pre mňa tak potrebný čas prebúdzania ma konečne dobehol. Až v tej triede, v tom tichu som precítila, aká som od rána unavená. Predpoludním som učila štyri hodiny angličtinu a na svojich žiakov sa usmievala, aj keď som v duchu zúrila nad ich chybami. Až v tej triede, v tom tichu som pocítila, ako sa hlboko v mojom vnútri oneskorene dvíha hnev. S kolegyňou som bola na obede, počas ktorého som dvakrát zdvihla mobil, asi trikrát zopakovala vetu, pokiaľ ju v tom hluku konečne počula a asi tisíckrát som sa pozrela na televíznu obrazovku so zahraničným spravodajstvom, aj keď som nechcela. A až v tej triede, v tom tichu, som si uvedomila, že ma tlačí žalúdok. Ale napriek únave, prebudenému hnevu a zastavenému tráveniu som sa pristihla, že sa usmievam. Prvýkrát za ten deň som si dožičila svoje skutočné pocity.V dnešnom svete, v ktorom sa denne rozprávame, zdravíme, míňame so stovkami ľudí, sa stáva vzácnou chvíľa, keď môžeme byť na krátky čas sami. Keď sa zastavíme vo fyzickom a duševnom priestore, ktorý v danú chvíľu patrí iba nám. Je úžasné precítiť v takej chvíli svoje skutočné rozpoloženie, tak ľahko umlčateľné agresívnymi zmyslovými atakmi zvonka. Je dojemné práve v tichu začuť svoju vlastnú melódiu. Nemusí byť radostná, ani hlučná. Možno práve v tej chvíli bude smutná, ťažká, ale v každom prípade jediná pravá. Naša. Tvoja, moja, jej, jeho ...