Babička Trávniková

Na okamih som stŕpla podozrením, že starká si k nám nebodaj prisadne, ale tá sa usalašila za vedľajším stolom. „Já by sem ani neprišla.“ Ostrý zvučný hlas kontrastoval s jej útlym, starecky vysušeným telom, ktoré sa od rozrušenia triaslo: „ Ale víte, skoro sa zadusil kostičkou. Musela sem mu ju vytahovat z krku a víte, jak kňučel? Tak sem ho prišla oslávit.“ Stará pani pritisla tvár k psíkovi a rozvzlykala sa. Len to nie, pomyslela som si, len žiadne srdcervúce scény! Starena akoby mi čítala myšlienky, prestala vzlykať práve tak náhle ako začala a objednala si pol deci borovičky. Až teraz som si všimla, že na starej pani bolo vskutku čosi slávnostné. Možno to robili čierne kvietkované šaty, možno čierna ligotavá kabelka a či topánky na odvážne vysokých podpätkoch. Možno to bolo oblečením a možno tvárou tej ženy, že mi pri pohľade na ňu napadol úryvok z piesne Jarka Nohavicu: „stará pani čte si v kresle Baudleirea, francouzsky to umí už jenom nekterá....“. Nepatrila sem. A nebolo to len rečou, ale hlavne výzorom. Tunajšie ženy sa takto neobliekali. Boli príliš unavené ťažkým životom v nehostinnom kraji, aby sa vedeli tak hrdo a vzpriamene niesť na vysokých podpätkoch. Táto stará dáma však bola iná. Na moje zdvorilostné otázky odpovedala s detskou horlivosťou ba priam až nedočkavosťou a nakoniec akoby stratila trpezlivosť, sama pokračovala v rozprávaní: „Nejsem odtud. Pristehovala jsem se sem pred tromi mesiacmi. Já som bývala v Košiciach, ale pred štyrma rokmi mi manžel zomrel, a tak jsem prišla sem.“ Jej zvučný hlas prezrádzal radosť z toho, že ju má kto počúvať. „Ale já jsem z Moravy, víte? Od Znojma. Jéj, tam je vám krásne. Ale môj manžel byl četník, víte, a tak jsme museli jít tam, kam ho povolali. V Spišskej, no ako sa to povie...no no...“, prerývavo sa nadychuje loviac v pamäti názov. V tej chvíli vyzerá veľmi staro a bezradne. „No vidíte ,jaká jsem. Ahá, už to mám. V Kapitule, tam sme 25 rokov bývali a potom v Košiciach. Tam sme vám mali krásny byt. Víte, já jsem nikdy žiadneho muža okrem neho nemala. Iba jeho. Jeho jediného manžela, jsem mala.“ Hlas jej pri tých slovách znežnie a tvár zmäkne. Oči sa zaligotali a zahľadeli do prázdna: „ V Košiciach, tam je pochovaný.Viete, on na mňa čaká. Čaká, kedy príde čas a ja prídem za ním.“ Šibalsky sa usmeje a pohľadí psíka.Šedivé vlasy má stiahuté do prísneho uzla, v hladkej tvári sa vyníma husté tmavé obočie. „A nie je vám tu samej smutno?“„Nie, ale kde!“ mávne rukou, „ja už som si tu našla známych. Viete, ja som taká papula, ja sa z každým porozprávam.“ A s ospravedlňujúcim úsmevom dodá: „No čo už so mnou.“„Viete, ten byt v Košiciach potreboval vnuk s nevestou, tak som im ho dala a pre mňa hľadali lacnejší, a až tu našli najlacnejší. Tak prečo by som mladým nepomohla? Aj sa ma pýtali, babičko nezlobíte se, že jsme vás sem dali, ale ja čoby som sa zlobila. Víte, ja vždy vravím, a to si dobre zapamatuj,“ pozrie sa prenikavo na mňa, „chleba má všade dve kôrky. Všade. Tak prečo by mi nemalo byť jedno, kde žijem? Všade sú ľudia aj dobrí aj zlí. Na mieste nezáleží. Na ľuďoch áno.“ Pól decáku pred sebou sa ešte nedotkla. Psík v jej náručí sa nechal hladkať a od slasti privieral oči. „To je môj miláčik.“ Povedala maznavo, keď zachytila úsmev v mojom pohľade, no zrazu, akoby si to rozmyslela, zlostne drgla psa a so slovami „No ty si ešte tu!“ ho zhodila na zem. Mama ma nenápadne popchla, aby sme už išli, tak sme sa obidve postavili, pozasúvali stoličky a čakali, čo urobí stará pani. Tá k nám popodišla neistou chôdzou, akoby ten pól decáčik čakajúci pred ňou na stole nebol jej prvým v ten deň, spôsobne nám podala ruku a na záver sa predstavila: „Já som Trávniková. Za slobodna som bola Rúžičková, vidíte, ako jsme s manželem k sebe pasovali!“ Mama jej stisla ruku, predstavila sa, potom aj ja a pomaly sme sa zberali na odchod. Stará pani nám ešte niečo rozprávala, tak sme sa posledný krát za ňou otočili. Ona nám rozšafne zamávala ako dievčatko a silno zakričala: „Babička Trávniková!“ „Dovidenia!“ zakričali sme my jej a už sme sa viac neobzreli. Nasledujúce dni som ju sem-tam vídavala. Vždy dokonale upravenú, zakaždým v iných šatách a so psíkom. Buď si vykračovala po ulici a vtedy som trošku pobavne tipovala, či je neistota jej chôdze dôsledkom príliš vysokých podpätkov alebo pól decáčika. Inokedy som ju videla, ako posedáva v záhradnej reštaurácii za stolom pre ôsmych, však čo keby si chcel náhodou niekto prisadnúť, ale vždy bola sama. Pomaly a s pôžitkom si poťahovala z cigarety a s mierne neprítomným pohľadom hľadela na ostatných hostí. Zazdalo sa mi, že stará pani ma aj párkrát zazrela, keď išla po druhej strane ulice. Chvíľu akoby s očakávaním pozerala mojím smerom, akoby ma chcela povzbudiť v mojom horúčkovitom rozhodovaní zamávať či nezámavať a potom, nevidiac odozvu, pomaly obrátila hlavu pred seba. To som si už zamávať priala, a priala som si to veľmi, v duchu som starú pani dokonca prosila: „Obráť sa ku mne ešte raz, prosím!“ Ale stará pani hľadela zaťato pred seba, taškou energicky hojdala dopredu a dozadu, potom zlostne zahriakla psíka, ktorý sa rozbehol za vrabcom, a potom zašla za roh. A už jej viac nebolo.Ostalo mi čudne ťažko. Prehtla som na prázdno. „Dlžím vám ešte jedno zamávanie, babička Trávniková.“ Povedala som si pre seba naliehavo, ale vedela som, že či mi už stará pani dá nabudúce k nemu šancu alebo nie, moje zamávanie nebude nikdy tak dojemne bezbranné, ako zamávanie babičky Trávnikovej.