Prečo bývam rada v Petržalke

Takéto a podobné hlášky zažívam od ľudí na margo môjho bydliska. Niektoré ma pobavia, niektoré udivia, iné zase nahnevajú. Skoro všetky sú negatívne. Rozumiem síce averzii väčšiny ľudí voči Petržalke – veď toto najväčšie sídlisko na Slovensku je skutočne už na pohľad nevábne - ale mrzí ma, že Slováci majú o nej taký negatívny, ba priam až hrôzostrašný obraz. Akoby sa tu na každom kroku drogovalo, kradlo, zabíjalo. Som rada, že v tomto prípade povesť ďaleko predčí realitu a obávam sa, že všetci vyhľadávači senzácií, ktorých vzrušujú brutálne kriminálne prípady, by boli Petržalkou značne sklamaní. Petržalka má od amerického Bronxu značne ďaleko. Netvrdím, že sa tu nekradne, nedroguje, neprepadáva. Áno, v Petržalke drogy boli a sú veľkým problémom. Rovnako ako v iných častiach Bratislavy. Áno, kradne sa tu, rovnako ako inde v Bratislave. Áno, Petržalka je naozaj jedna ohavná betónová džungľa. Rovnako ako iné sídliská. A napriek tomu sa tu dá žiť. Dokonca veľmi príjemne. Žijem v Petržalke už vyše 20 rokov a úplne vážne vyhlasujem, že vynímajúc lukratívne štvrte hlavného mesta ako Slavín, Koliba či prímestské časti, neviem si predstaviť, kde inde v Bratislave by sa mi bývalo rovnako dobre. Pýtate sa prečo? Tu je niekoľko dôvodov, ktoré vám, ako dúfam, okrem iného priblížia aj inú stránku Petržalky než je tá odvrátená a väčšinou ako jediná prezentovaná v médiách.Sídliskám sa často vyčíta anonymita. Jeden panelák ako druhý, každý človek zatvorený vo svojej „králikárni“, nevidí si za prach svojho bytu...Ja bývam v štvorposchodovom paneláku a neviem si predstaviť, že by so mnou nastúpil do výťahu človek, o ktorom by som nevedela, či tu býva, alebo ide len niekoho navštíviť - tak, ako sa to stáva kamarátke. Poznám nielen priezviská, ale aj krstné mená susedov napravo, naľavo, pod nami, nad nami. Za ten čas, čo tu bývame, sa všeličo zmenilo: my –vtedy deti sme vyrástli, mnohí z nás už majú svoje deti, pribudli tri nové rodiny a niekoľko vdov. Hoci sa ako susedia nasilu „nebratríčkujeme“, akosi sa vie „kto, čo, kde, s kým, kedy, a ako“ – presne ako na dedine, pretože naša časť sídliska ňou naozaj je: Na ceste do potravín takmer vždy stretnem niekoho známeho a je úplne bežné prehodiť s ním okrem pozdravu dve-tri vety. So susedmi si navzájom hovoríme, že ideme do „nášho“ obchodu, k „našej“ kozmetičke, na „našu“ zastávku. Nevychádzame všetci medzi sebou ideálne, niektorí nevychádzame spolu vôbec, ale akosi každý z nás patrí k tomuto miestu; aj pani oproti, čo stále pozerá z okna, aj tá mladá slobodná mamička, čo pred synom tak vulgárne rozpráva, aj tá tučná predavačka v potravinách ... Stačí, že len jedného z nich dlhší čas nevidieť a už mám pocit, že to na „našej“ ulici nie je celkom „ono“. Toľko k anonymite sídlisk ...Čo sa týka (ne)bezpečnosti Petržalky, asi mnohých zase prekvapím, ale vychádzam z bytu aj po zotmení. Dokonca sa do neho mnohokrát v noci aj vraciam a necítim sa o nič ohrozenejšie, ako v rovnakom čase na Drobného v Dúbravke, na Blumentálskej v Starom meste či inde v Bratislave. Áno, zo tri-štyri razy stálo na našej ulici policajné auto. Pamätám si, že raz v noci bolo počuť výstrely. Doteraz nevieme, čo sa dialo. Jeden chalan zo základnej sa v 15 rokoch predávkoval a zomrel. Jeho otec bol policajt. Stretávam známe tváre zo školy, ktoré sa poflakujú po okolí a šíria za sebou bezútešnosť nezamestnaných ...Niekoľkým susedom, aj nám, ukradli auto. Mne bicykel z pivnice. Ktovie, komu čo ešte. Ostáva faktom, že v Petržalke kriminalita JE, ale nakoľko je vyššia než v iných mestských štvrtiach, to neviem. Nezatváram pred ňou oči, ale jej reálne rozmery vo mne nevyvolávajú obavy o moje bezpečie. Ďalšou zápornou stránkou sídlisk a zvlášť Petržalky je nedostatok zelene. Dovolím si aj s týmto polemizovať. Myslím si, že v Petržalke sa dajú v súčasnoti nájsť pekné trávnaté plochy, ktorých počet by nám obyvatelia niektorých sídlisk v iných európskych metropolách mohli závidieť. Otázne je, dokedy tomu tak bude: Lesný areál pri dostihovej dráhe, Sad Janka Kráľa, okolie Malého Draždiaku, lúky pri Dunaji – to nie sú žiadne núdzové riešenia, ale príjemné, vyhľadávané zelené časti Petržalky, ktorým hrozí likvidácia v mene výstavby polyfunkčných monštier.A ešte malý bonus na záver: cesta autobusom do mesta trvá z môjho bydliska 10-15 minút. Relatívne krátku vzdialenosť do mesta sme veľmi ocenili, keď pred niekoľkými rokmi štrajkovali vodiči MHD a my sme do práce a do školy chodili peši. Doslova po ruke majú všetci Petržalčania aj mimoriadne obľúbenú hrádzu, kvôli ktorej sem prichádzajú cyklisti a korčuliari z celej Bratislavy. Suma sumárum: uznávam existenciu všetkých problémov, ktorými Petržalka trpí. Mrzí ma však, že okrem nich sa už nič do ďalekohľadu ľudí, ktorí sa na ňu iba pozerajú z druhého brehu Dunaja, nezmestí. V Petržalke sa dá žiť. A dokonca príjemne. Uvedomujem si, že mám šťastie, že bývam v takej štvrti, ako je tá „naša“. Možno ich nie je veľa, ale sú. Dokonca aj v Petržalke. Aj takúto podobu môže mať najväčšie sídlisko na Slovensku.