Také obyčajné sobotné ráno

Práve sme popri jednom prechádzali, keď ma z polodriemot vytrhla hlasná vrava prichádzajúca z otvoreného okna na prvom poschodí: „No a koľko si to vlastne bol v tom väzení?” ozval sa starecký rostrasený hlas. „Ále, štyri roky.” odpovedal jej mladistvý, silný baritón. Spozornela som. Žeby babka a vnuk? Nič. Ticho. Až po chvíli plačlivé kvílenie: ,,Ach jaj, taký dobrý chlapec, taký dobrý chlapec si bol.” A ako odpoveď príkre zahriaknutie: ,,Ale, ticho už buď!” Ale babka ticho nebola. Pes ma ťahal ďalej, ale ešte ku mne doľahli útržky jej ľútostivého kvílenia prerušovaného čoraz agresívnejšími štekmi “dobrého chlapca”. Potom som už zahla za roh a čoskoro už nebolo nič počuť. Ja som sa medzitým dokonale prebrala a rozhliadala sa okolo seba. Prázdne ulice, čvirikanie vrabcov z lesíka, sem-tam buchnutie vchodových dverí, štartovanie auta. Všetko pokojné, tiché a skutočné. Tak, ako by to malo byť. Uvedomila som si, že sa divne krčím, akoby som sa chránila pred očakávaným úderom. Vystrela som sa a išla ďalej. O chvíľu som stretla známe, a keď sme spolu prebrali psí život našich miláčikov, pobrala som sa chodníkom popri lesíku k pekárni. Zrazu som pred panelákom, v ktorom býva Bobyho láska, zbadala stáť sanitku. Vlastne záchrannú službu. Uvedomila som si, že aspoň za jednom z tých okien niekto nespí, možno práve bojuje o život a srdce mi zovrela úzkosť. Potom som zbadala záchranárov, ako zo sanitky vyťahujú kufrík a vychádzkovým krokom si to mieria k vchodovým dverám. Čakala som, či si ešte popri tom nezapália a ruky vo vreckách som zvierala v päsť. Niežeby som hľadala zapaľovač, len tak. Bobymu bol však osud neznámeho človeka ľahostajný a podľa toho, ako mi prefrngol cez cestu, aj ten jeho vlastný, a tak som sa rozbehla za ním, a keď som ho konečne dobehla, zbadala som pred sebou objekt jeho samovražedného šprintu. Pôvabnú mladú bíglicu. Háčik bol akurát v tom, že panička si ju držala dosť nakrátko. Asi tak na dva metre a ešte aj to s ňou vkuse zúrivo popoťahovala. Pani si mňa ani Bobyho vôbec nevšímala, pri uchu držala mobil a napäto kohosi počúvala. Páni, to je akási nerváčka. Pomyslela som si a diskrétne sa snažila od nej vzdialiť. Vtom som začula, ako vybuchla a hlasom blízkym hystérii kričala niekomu do mobilu:,,Využívaš ma! Áno, celý život ma len využívaš. … Ale áno, prosím ťa. … … Udrel si ma. …Dobre to vieš! Stále ma len využívaš…” Obzrela som sa. Pozrela na mňa, potom telefón vypla tak rázne, že som čakala, ako ho zahodí a bola by som ju k tomu povzbudila, ale ona nič. Hrýzla si pery, hľadela meravo pred seba. Neprešla ani minúta, keď som videla, ako na mobile vyťukáva kohosi číslo a o chvíľu si už dotyčného rezignovane udobrovala:,,Tak kedy prídeš? Dobre, budem ťa čakať.” Tak to nie. Rýchlo som zažmurkala, chcelo sa mi tou pani zatriasť, aby už nikdy nečakala človeka, ktorý ju udrel, ale … neodvážila som sa. Kráčala som preč, popri domove dôchodcov, tenisovým kurtom späť domov. Navonok išlo všetko tak ako predtým. Stretla som zopár psíčkarov, susedov, fúkal mierny vietor, na školáku nejaké ranné vtáčatá hrali basketbal. Všetko také dôverné zvuky sobotného rána, pokojného, mierneho. Pre mňa už také nebolo. Ten zdanlivý pokoj ma znepokojoval. Odomkla som dvere bytu. Bola som sama. Sama za oknom môjho bytu. Rovnako ako ľudia za oknami ich bytov. Tak blízko, a predsa tak ďaleko. Neviem, či bude babka aj zajtra ráno oplakávať svojho dobrého chlapca. Neviem, či sa pani s bíglicou nechá naďalej využívať. Viem, že človek, kvôli ktorému stála pred jedným panelákom sanitka, svoj boj o život prehral. O pár dní bol na tom vchode vyvesený smútočný oznam. Neviem veľa vecí, viem však, že John Donne mal pravdu, keď povedal: ,,Nikto nie je ostrovom samým pre seba; ... smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia aj tebe.”