Včera, dnes a zajtra

Aj keď som bola zvedavá, či a hlavne ako sa začnú medzi sebou z hry vyhadzovať, išla som radšej preč. Bolo mi smutno a cítila som sa strašne staro. Je síce pravda, že od čias, kedy som vymýšľala so svojimi rovesníkmi detské hry, už prešlo nejakých 15 rokov, ale to nie je taká dlhá doba na to, aby sa deti tak veľmi zmenili. Nerada, ale musím použiť formuláciu starších generácií a povedať, že keď som bola ja v ich veku, hrávali sme sa na indiánov, troch pátračov, vojakov. Našimi hrdinami boli Winnetou, Old Shatterhand, Sandokan. Dnešným deťom tie mená už nič nehovoria. Ale to by bolo v poriadku. Každá detská generácia má iných hrdinov. V poriadku už podľa mňa nie je to, keď tými dnešnými hrdinami majú byť finalisti Superstar či nedajbože Mojsejovcov. Nie len pre emociálnu manipuláciu tej prvej a vulgárnosť tej druhej reality show. Ale aj preto, že ich “hrdinami” sú reálni ľudia – “dospeláci“ - ktorí neprinášajú so sebou žiadne vzrušujúce príbehy so sveta fantázie, ale prozaický, a čo horšie, skreslený život dospelákov. Žiadny boj dobra so zlom, ako základ detských príbehov, ale vyhrotené nemilosrdné súťaženie o víťazstvo. A nemusí to byť nevyhnutne víťazstvo dobra nad zlom. Ach jaj, čo urobili s mojím detstvom! Musím si vzdychnúť spolu s jedným mojím kamarátom. Pretože si naozaj nemyslím, že chyba je v deťoch. Nemyslím si, že si sami vybrali svojich dnešných hrdinov. Ja mám totiž pocit, že oni si nemajú vôbec z čoho vyberať. Prijímajú, čo im je ponúkané. A to, čo im je ponúkané, je slovami toho istého kamaráta zhruba toto: „Tam, kde bola moja obľúbená cukráreň, je teraz bordel. Kde bolo moje obľúbené hračkárstvo, tam je teraz predajňa zbraní a namiesto kaviarne, kde som chodil s mamou na kakao, je teraz herňa.“Taký bol náš včerajší svet, takýto je dnešný. Bojím sa toho, aký bude zajtrajší.