Zločin a trest?

Tento prípad ma zaujal z niekoľkých dôvodov. Šokovala ma výška trestu a zaujali ma aj okolnosti, za ktorých odsúdený Tomáš svoj zločin spáchal. Čerpacie stanice prepadol niekoľko mesiacov po tom, ako po dovŕšení 18 rokov musel detský domov opustiť. Pri odchode z domova dostal jednorázovú sumu 15 000 korún a ďalej sa o seba musel postarať sám. Pri pojednávaní uviedol ako motív prepadnutí svoju zúfalú životnú situáciu, v ktorej sa ocitol po opustení detského domova spred niekoľkých mesiacov, počas ktorých sa mu nepodarilo nájsť žiadnu prácu a peniaze mu nestačili na nájom.Zverila som sa so svojim pobúrením nad výškou trestu jednému svojmu známemu – právnikovi, ktorý mi celú situáciu ozrejmil z vecného právnického pohľadu. Napriek tomu s rozsudkom naďalej nesúhlasím z viacerých dôvodov. Je síce pravda, že lúpež je násilný trestný čin, ktorý naše právo hodnotí dosť prísne, zvlášť po 1.1.2006, kedy vstúpil do platnosti nový trestný poriadok, v rámci ktorého v prípade Tomáša súd uplatnil tzv. asperačnú zásadu. V súlade s ňou sa vypočítava značne prísnejší trest pre páchateľov, ktorí spáchajú dva rôzne trestné činy. Je tiež pravda, že v tomto prípade dotyčný svoj zločin zopakoval a že ozbrojená lúpež je vážny trestný čin, ktorého závažnosť sa nedá poprieť ani pri zvážení zúfalej životnej situácie mladíka. Neviem, či bola situácia odsúdeného naozaj taká zúfalá, že sa nedala riešiť iným spôsobom. Viem si však predstaviť, že bola dosť zúfalá na to, aby sa skôr či neskôr dotyčný do konfliktu so zákonom dostal. Veď spôsob, akým tento štát vypúšťa odchovancov detských domovov do sveta dospelých, je naozaj skúškou ohňom. Zákon detským domovom neukladá povinnosť nájsť chovancom ubytovanie, ani prácu. Po dovŕšení 18 rokov sa ocitajú na ulici s určitou jednorázovou sumou, ktorá im stačí tak na mesiac slušného prežitia. A potom? Nie každý z nich má „vonku“ nejakých príbuzných, niekoho s pomocnou rukou. Mnohí z nich vyrastali v detských domovoch od útleho detstva a nezažili si zdravé fungovanie rodiny, ktorá je základnou jednotkou spoločnosti, do ktorej vo veku 18 rokov zrazu vstupujú. Už počas civilného svadobného obradu vyslovuje nastávajúcim mladomanželom štát dôveru, že budú vychovávať zo svojich detí dobrých občanov. Je možné pre človeka, ktorý nemal možnosť „nacvičiť si“ fungovanie v občianskej spoločnosti prostredníctvom vzťahov a pravidiel vo vnútri rodiny, aby sa plynulo do tejto spoločnosti zaradil? Nezmenšujem týmto prácu a starostlivosť detských domovov, ale pri najlepšej snahe skutočnú rodinu nikdy nenahradia.. Štát za tieto deti preberá zodpovednosť do veku 18 rokov, ale čo potom, keď ich vypustí do „sveta“ a oni pri prvom pokuse o zaradenie sa do spoločnosti zlyhajú? Nechcem týmto ospravedlniť Tomášovu lúpež. Možno by sa trestného činu dopustil, aj keby vyrastal v harmonickej rodine. Je mi jasné, že zákony neprestupujú iba ľudia s nefungujúcim či neexistujúcim rodinným zázemím.Žijeme však VRAJ v právne fungujúcom štáte, kde rovnaký trest VRAJ platí pre každého. Či je to už bývalý chovanec detského domova alebo synáčik z lepšej rodiny. Je tomu však naozaj tak? Zdá sa mi trápne, keď čítam vyjadrenie sudcu v danom prípade, že „tiež sme len ľudia a považujeme tento trest za prísny, ale nemáme možnosť znížiť ho.“. Som „očarená“, ako dôsledne uplatňil štát trest v prípade Dušana Cinkotu, či tohto mladíka. Hm, toľký zmysel pre spravodlivosť! Kde sa však podela napríklad v prípade brutálnej vraždy vysokoškoláka, ktorého v roku 2001 v Charlie´s pube na smrť dobodal Orestas B. z Litvy? Dotyčný bol odsúdený za tento čin v júni 2005 na 11,5 roka, no už v týchto dňoch si užíva slobodu. Ako je to možné? Súd mu nedokázal zabezpečiť požadovaného tlmočníka, a tak bolo pojednávanie odročené na neurčito! Medzitým dotyčnému uplynulo trojročné väzenie za útok na policajta a nikto nepožiadal o opätovné predĺženie väzby, a tak si vrah po troch rokoch v „chládku“ môže užívať jarné slniečko. Škoda, že Tomáš z detského domova po slovensky rozumie a tlmočníka nepotrebuje! Potom by mal aspoň šancu, že by mu ho súd nezohnal, a on sa tak dostal na slobodu. Akceptovala by som nielen 10-ročný trest pre Tomáša, ale všetky podobne tvrdé tresty, ak by boli uplatňované pre všetkých rovnako. Ale neviem sa nerozčúliť, keď vidím, ako exemplárne dokáže tento štát pochytať „malé ryby“, ktoré schybili, a ako nehanebne púšťa na slobodu „ryby veľké“. Tie najskôr veľkodušným rybárom sľúbili splniť tri želania. A možno len jedno. Hlavne, že im na spečatenie dohody vhodili do peňaženky zopár svojich zlatých šupín. Veru, Slovensko sa už dávno zmenilo na Orwellovu Slepačiu farmu, kde platí: „Všetci sme si rovní, ale niektorí sme si rovnejší.“