Čomu som nerozumela ako malá a čomu nerozumiem ako veľká

Nechápala som, ako sa Dedo Mráz dokáže prepchať do obývačky cez kľúčovú dierku, keď je taký veľký a kľúčová dierka taká malá.Nechápala som, ako sa v jednej rozprávke zvieratká z lesa zmestili do orechovej škrupiny a doplávali na nej po rieke až do mora.Nechápala som, prečo sa na mňa mama tak veľmi nahnevala, keď ju brat z ulice volal a ja som sa pritisla k škáre na balkóne a na celé sídlisko zakričala: „Marek, mamina teraz nemôže. Je na záchode a kaká.”Nechápala som, prečo sa rodičia rozčúlili, keď som 1. mája vylepila na okno obývačky československú a sovietsku vlajku a tešila sa, ako som ho pekne vyzdobila.Nechápala som, prečo jeden večer moja mama tak veľmi plakala a prečo sa zrazu rozosmiala, keď som jej po márnom hľadaní použiteľnej vreckovky priniesla v košíčku pre bábiky starú ponožku, ktorú som našla pri koši na špinavé prádlo.Nechápala som, prečo sa moja mama tak veľmi bála o brata, keď v novembri 1989 povedal, že ide na námestie.Nechápala som, prečo všetci začali veľavravne popiskovať, keď som ako 8-ročná na liečení v Lúčivnej poslala počas kultúrneho večera odkaz svojmu kamarátovi, ktorý nahlas prečítala jedna sestrička a ktorý sa končil tak, ako ma naučili končievať listy: ,,Záverom môjho listu ťa ešte raz čo najsrdečnejšie pozdravujem a posielam veľkú pusu.”Keď som bola malá, nerozumela som mnohým veciam. Dnes už mnohé veci chápem, ale zato pribudli iné veci, ktoré vidím a zažívam a ktorým jednoducho nerozumiem.Nechápem, ako môže dcéra kričať na svoju matku, ktorá umiera na rakovinu.Nechápem, ako je možné, že niekde ľudia súťažia, kto zožerie za čo najkratší čas čo najviac hamburgerov a niekde inde ľudia umierajú od hladu.Nechápem, ako je možné, že keď vám odíde najbližší človek a vo vás zamrie svet, slnko neprestane svietiť a zem sa naďalej krúti, hoci vo vás sa to všetko vzpiera.Nechápem, ako je možné, že kedysi moje neterky neboli a teraz sú a stačila na to láska medzi dvoma ľuďmi.Nechápem, kde sa v mojej mame berie súčasne toľko sily a krehkosti, že svojho času dokázala zvládnuť naraz smrť svojho manžela, starostlivosť o celú rodinu aj prácu, ale sebamenšiu boliestku hocikoho z nás nesie tažšie ako on sám.Nechápem, prečo sa niekedy cítim medzi ľuďmi taká osamelá.Nechápem, prečo všade tam, kde som ďaleko od domova, nie je cudzia len reč a ľudia, ale aj stromy, tráva a obloha.Nechápem, neviem pochopiť fakt, že v tejto sekunde, čo píšem tieto slová, kdesi zomierajú dvaja ľuďia, štyria prichádzajú na svet, tisíce sa milujú, iní sa rozvádzajú.Nechápem, ako môže byť vesmír nekonečný. A ešte viac sa bojím toho, že by predsa len mohol niekde KONČIŤ.