Žiadne pyžamko, žiadne voňavé periny, ležala som hrdinsky na gauči prikrytá nejakou vypelichanou dekou s mizivými zahrievacími účinkami. Asi tak o štvrtej ráno mi zdivočeli sny a chytila ma triaška. Bola mi stále väčšia zima, čo som pripisovala absencii teplých perín. Až ráno, keď mi prišlo príšerne zle, som už definitívne vedela, že niečo nie je v poriadku. Kamarátka ma bezmocne sledovala, ako s vypätím všetkých síl mierim na záchod a zvraciam. Hrdinstvo sa končí. Vaša malá dcérka je späť! - Mami... Mne je strašne zle. Asi mám teplotu a zvracala som...
- Kde si? Teraz sa ozývaš?! Čo si si nadrobila, to si zjedz! Nemala si sa v noci ožierať!
- Ja som sa ne...
- Čo mám akože robiť? Čo akože teraz odo mňa chceš? A kde si?
- Ale, u kamošky v Petržke... Mne je strašne zle, ja nevládzem pomaly ani hovoriť...
- Tak ti treba, keď sa musíš po nociach flákať! Choď domov, čo ti mám na to povedať...
- Ja ale nevládzem ísť domov, mne je FAKT STRAŠNE ZLE. Asi mám aj teplotu a zvracala som.
- Tak teraz chceš, aby som po teba poslala tatka. Dobre, ja sa ho spýtam. Ale nebude ti robiť taxikára len preto, že sa ti nechce ísť domov autobusom. Keď tvrdíš, že ti je zle, tak pôjdete rovno k doktorovi na pohotovosť.
- Veď dobre...
Tak sa stalo. Otec prišiel a pozeral na mňa podozrievavo, akoby som si všetky fakty o svojom zdravotnom stave vymyslela. Až keď som sa na pohotovosti v ordinácii uprostred opisovania svojich telesných pocitov pred doktorkou pozvracala, začal sa tváriť ustarostene.
"39,5", sucho skonštatovala a naďalej sa ma pýtala, čo presne som pojedla a popila v noci. "Tri pivá...", červenala som sa pred otcovými očami. Sledovala som doktorku. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že som tá najhoršia, lebo ju vyrušujem uprostred nedele. Žiaden náznak úsmevu. Dali mi do rúk plastový pohárik. "Prineste vzorku moču." Nebolo ľahké vykonávať takéto potreby na povel, ale chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou. "Ešte vám vezmeme krv, tu si ľahnite..." Prosím?! Nechápala som, čo okolo toho robia taký cirkus. Nech mi proste predpíše nejaké antibiotiká a môžem ísť domov a budem mať pokoj ja aj oni! Neznášam ihly, bože, mala som radšej ísť domov, tam grcať do večera a nechať všetkých v tom, že mám opicu... Ale doktori sú doktori, musia odoberať vzorky a skúmať všetko možné!
Nechali ma ležať na chladnej posteli a do ruky mi pustili infúziu. Moja prvá infúzka v živote, ale na čo také hohohó okolo toho, to fakt nechápem, obvodná by sa ma spýtala dokedy potrebujem PN-ku, predpísala by mi nejaký Zinnat a poslala by ma kade ľahšie!, hundrala som si popod nos striedavo s návalmi triašky a nevoľnosti. Otec stál celú dobu pri mne a čakal spolu so mnou. Tiež mu to všetko bolo podozrivé.
"Tak, máme tu nejaké výsledky.", oznámila bezpohlavne doktorka.
"A čo mi teda je?" Angína, chrípka, predpíšeme vám Zinnat...
"Nužžž... Podľa týchto výsledkov to vyzerá na leukémiu..."
Telo mi stuhlo. Celá miestnosť sa so mnou zatočila. Pozrela som sa na otca. Stál ako obarený.
L E U K É M I A.
"Máte obrovské množstvo leukocytov v krvi, až nezvyčajne veľa. Samozrejme ešte musíme robiť ďalšie testy...."
Doktorka pozerala do svojich papierov a pocitom dvoch ľudí v ordinácii, ktorým sa práve rúcal celý svet, nevenovala najmenšiu pozornosť. Sedela som na tej chladnej posteli, stuhnutá, premietala si v hlave myšlienky, čo všetko pre mňa končí, čo všetko som ešte nestihla. V tele mi prúdi rakovinová krv, už len to slovo rakovina, panebože... Prišlo mi ľúto otca, ktorý stále nemohol uveriť tomu, čo práve počul. Zadržiaval slzy na krajíčku.
"Necháme si vás tu a urobíme ešte ďalšie testy, nič nie je isté...", zatvárila sa trochu ľudskejšie doktorka, akoby jej až teraz trklo, čo nám tu len tak fľochla do tvárí.
Veru fľochla. Nemala som leukémiu. Bol to len zápal obličky. Len. Aj keď ani tým si neboli istí. Dva týždne ma skúmali a neprišli na to, ako je možné, že pri takom zápale necítim bolesť a nepáli ma pri močení. Dennodenne ma búchali do krížov a túžili si vypočuť "Áno, bolí, strašne bolí!", aby im to sadlo do ich symptomatologických predpovedí a definitívne potvrdilo diagnózu.
Klamať som však nevedela. Nechala som ich radšej v neistote, ako by som tvrdila čosi, čo nie je pravda. Možno by si podobný prístup mohli osvojiť i niektoré doktorky...
