Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
V týchto dňoch by si slávilo svoj prvý rok. Možno by si ťapkalo rukou po torte a vzápätí na to po svojej vyžehlenej čistej košieľke, nech je celá krásna od marcipánu. A netušilo by si, čo to od teba chceme s tou zapálenou sviečkou. Keby bolo keby.
Pri prvom to bolo inak. Stiahla som si z internetu overený zoznam vecí potrebných pre bábätko, potom sa naše účty pár krát riadne zatriasli a mohlo sa ísť rodiť. Prvorodička pripravená. Ale teda... Napríklad taká rektálna rúrka. Keď som o tom prvý krát čítala, vôbec som si nevedela predstaviť, čo je to za čudo. Ale mamky na fóre písali, že bez toho by tie hrozné koliky ich ratolestí jednoducho neprežili! Tak som to kúpila. A - nikdy nepoužila. Až raz, to sme boli s malým v nemocnici. Keďže plakal, sestrička si to vysvetlila tak, že má určite „zastavené vetríky" a priniesla tú zázračnú rektálnu vec. Keď som videla, ako ju môjmu chlápätku strčila dovnútra, skoro mi oči z jamiek vypadli. Keby vtedy vedel rozprávať, asi by nás v lepšom prípade poslal do Kambodže lekvár kosiť.
Keď som minulý rok v novembri potratila naše druhé bábo, napriek všetkým tým klišé o tom, že je to „normálne" a že je dobré, že sa to stalo tak skoro (a že to vlastne ešte bábo ani nebolo), mi pripadalo všetko čierne a situácia takmer beznádejná. Kedy sa mi dá telo do poriadku? A bude ešte vôbec v poriadku? Otehotniem ešte niekedy? Čo ak...?
Abortus spontaneus completus. Mám to tu - čierne na bielom. Popísaný kus papiera, ktorý doktorka založí do mojej zdravotnej karty. Čosi, čo sa už nikdy nevráti a predsa ma v spomienkach bude prenasledovať do konca môjho života...
Tak toto teraz počúvam dokolečka dokola. Vlastne to začalo už asi pred mesiacom. Ľudia už by ma radi videli na pôrodnom stole v agónii. Priznám sa, že tieto posledné dni už to prestáva byť sranda a aj ja si vravím - dokelu, tak kedy už? Ale oficiálny, ani neoficiálny deň môjho termínu ešte nenastal. No je to otázka skutočne len pár dní... Aspoň myslím, všakže, krpec? :)
Už som bola z viacerých strán atakovaná, že výsostne zanedbávam svoj blog, čo je priam až donebavolajúce. Priznávam sa bez mučenia, strašne sa mi nechce... To veľké brucho úplne ovládlo môj svet. Keď vstávam, myslím na svoje brucho, keď sa hýbem myslím naň, keď sa nehýbem, tiež naň myslím a keď zaspávam tak sa na neho už tobôž nedá nemyslieť. Rovnako keď sa v noci kvôli nemu budím. Je to teraz jednoducho story "ja a moje brucho". Ani by som pred pár mesiacmi nepovedala, že až takto narastie. A teraz si vďaka nemu nedovidím na špičky. Vlastne si nedovidím nikam, pri pupku všetko končí, čo je ďalej, to prezradí len manžel a zrkadlo, keď mám dosť odvahy sa spýtať... :)
Mamina nejak stratila reč, odkedy ma čaká. Ale keďže pár noviniek máme, tak šup sem s nimi! Vraj sa aspoň budem mať na čom rehotať, keď budem staršie.
Nemám si čo obliecť! Som hladná! Panebože, necítim pohyby..! Vyzerám divne... A mne sa nič nechce! Idem spať! Ježíííši, ešte koľko to bude trvať?
Neviem, ako som sa k tomu dopracovala, ale fakt som si myslela, že keď raz budem čakať bábätko, tak to bude celé také neskonale kúzelné, budem sťa víla, s roztomilým bruškom vznášajúca sa nad zemou, rozsievať radosť všade vôkol seba. Očakávajúca, s pokojom na duši a hrejivým pocitom v srdiečku. Fakt som netušila, že to bude vyzerať tak, ako to vyzerá.
Iné je pracovať s ľuďmi s postihnutím, podporovať ich a žiť hoci tými najpokrokovejšími myšlienkami v danej oblasti, a iné nosiť pod srdcom dieťa, pri ktorom si stále nemôžete byť istý - tá možnosť tam je, či chcete alebo nie... Hlodá vás to na duši a nedopraje vám kľudu, keď v ruke stískate tehotenskú knižku s veľkým nápisom RA: Brat - MORBUS DOWN.
Jajáááj, kde sú tie časy, tie sladké časy obžerstva a chuti objať celý, celučičký svet? No preč. V záchodovej mise. Však, moja milá, inkriminovaná fazuľka...
Krvopotne som bojovala so svojimi nadbytočnými tukovými zásobami. Statočne som do seba pchala biely jogurt, aj keď ho neznášam. Mihla som sa aj v posilovni, ale len tak trochu, aby som sa nečervenala, keď mi niekto prajný položí otázku, či makám trochu aj na tej kondičke, lebo "len diétami to dolu nepolezie". V potravinách som namiesto pol hodiny trávila hodiny dve, toľko času mi totiž zabralo štúdium zloženia jednotlivých produktov s cieľom vybrať ten "najsambiozdravší". A to som nakoniec kúpila akurát tak zeleninu a o dva dni som sa do obchodu mohla vrátiť späť. Ale pohli sa ľady.
Stalo sa mi niečo úžasné. Ja, nepokrstená, "neznaboh", teraz skláňam svoju hlavu pred Tebou. Pretože také niečo sa nedeje len tak. Občas sa zahľadím do prázdna a premýšľam, koľko citu a umu si do toho svojho skutku vložil. Zvyčajne sa mi pri tom tlačia malé slzy šťastia i obáv do očí a pýtam sa, či to zvládnem. Viem, že áno. Len sa ešte trochu trasiem, no to prejde. Svätý Bože, ty si ale riadny huncút!
