Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
Chcela som ti to povedať. Že si bol ten najlepší pes, akého sme si mohli priať. Že ti ďakujem za tých takmer desať rokov, čo si bol súčasťou nášho života. Pohladiť ťa po tvári a povedať - neboj, už to bude lepšie...
V polovici augusta som si objednala cez jednu pani golfový kočík z Anglicka. Chcela som trochu ušetriť a už dávno som si všimla, že v zahraničí na deťoch zarábajú o čosi menej ako u nás, aspoň čo sa týkalo objektov môjho záujmu. Keď som si to zrátala aj s poštovnými nákladmi, stále som bola oproti objednávke zo Slovenska v pluse. Jediné, čo ma trápilo bolo, či mi stihne kočík prísť, kým pôjdeme na dovolenku - kde som ho chcela náležite využiť. Objednávala som teda v predstihu - mesiac dopredu, s tým, že pani mi napísala, že to v pohode stíhame.
Raz za čas sa rozhodnem pustiť do odvážneho boja s našou domácnosťou a upratať. Tak poriadne. Deje sa to obvykle vo chvíli, keď by každý vzorný feng-šuejista pri vstupe do nášho bytu upadol do kómy. „A kadiaľ tu bude prúdiť ´chi´???", opýtal by sa ma. - „No nikadiaľ, ´chi´ sa sem už nezmestí.", znela by moja odpoveď.
„A kojíš ho ešte, Zuzka?" - „Kojím, kojím..." - „To je dobre, nič lepšého nemóže pre neho byť, naša mamka, tí kojili, kým znovu neotehotneli, po dvoch rokoch nás mávala, dvanásť nás bolo, joj to nás bolo deciek, sedem dzífčat a päť bratov som mala, ale už šak mnohí umreli, aj ja už umieram, Zuzka moja, šak ja už tu dlho nebudem, pójdem za dedom, dáte ma do truhly, len raz ma tu niekto nájde ležať opustenú, šak som tu sama furt, šetky kamarátky pomreli už, ešteže tú kysňu mám, čo móžem aspoň tie seriály kukať." - „Babka, však nebuď morbídna, čo by si umierala, tuhý korienok máš, a ešte si aj pozrieš, ako ti pravnúčence rastú."
Minule si takto idem doobeda po ulici a vidím, že pod stromami už majú svoju siestu štamgasti. Niektorí ešte/už nespia a zdá sa, že reagujú na podnety ako svetlo a hluk. Tak si vravím, prejdem kolo nich pekne ladne a spomalene, bo mi už chýba to „nazdar, cica!", ktoré mi kedysi prišlo tak otravné. Dobre to padne po rokoch byť opäť cicou, bárs aj od ožrana, čo nie je pri zmysloch, lebo šak celé dni len mama sem, mama tam a okrem môjho účtu si nik nevšimol, že som si nové tričko kúpila.
"Len pre Ryška", znel nápis na malom balíčku mrazeného mäsa, nakrájaného na miniatúrne kúsky. Od našej poslednej návštevy sa v živote tohto hrdzavého kocúra zmenilo dosť. Nejaký dobráčisko mu prestrelil sánku, a následná operácia a zotavovanie pre neho tiež nebola zrovna prechádzka ružovým sadom. A to nevravím o tom, ako ešte teraz babka rukami zalamuje, čo sa tí ľudia zbláznili, že toľké peniaze za kocúra vyhodili, že ho mali radšej skapať nechať a bol by pokoj. Holt, láska k zvieratám je láska k zvieratám. A najmä ak sú to tie naše domáce zlatíčka.
Keď sa mi (na tretí pokus) kedysi velice pradávno, roku pána XY konečne podarilo spraviť si vodičák, pyšne som natrčila svoju tvár pred fotiacu mašinu a nechala som sa v akejsi seriózňáckej bezpohlavnej póze zvečniť na onú vytúženú kartu, ktorá znamenala pád akýchkoľvek vzdialenostných bariér. Hneď ma to hnalo za volant, že všetkým ukážem, ako mi to dobre ide, aj keď to teda chvíľu trvalo, získať status vodiča.
Nestáva sa mi bežne, že by mi niekto nadával do ženských pohlavných orgánov a to ešte v prítomnosti mojich detí, a ako sa vraví, na plnú hubu, ale tak dnes som sa predsalen dočkala. Teda, niežeby som to práve dychtivo očakávala, ale, holt, nie je každý deň nedeľa.
14. februára 2011 som sa rozišla s Facebookom (Happy Valentine!). Patetické. Klapalo nám to inak výborne. To bol zrejme náš najväčší problém.
Vo sne by ma nenapadlo, že taký bežný opekačkový večer v lone prírody, preč od civilizácie, môže mať tak interesantný záver. Nuž, som už dosť dlhú dobu na materskej, k radosti mi stačí naozaj málo. Napríklad dvaja vyšportovaní mladíci na prechádzke. V Adamovom rúchu.
Bolo že to až tak dávno, že si už ani nepamätám, ako dávno to bolo, vážne. Tuším ešte ani Jumanji v kinách nedávali. No zase nie tak dávno, aby som nemohla zostať chvíľu sama doma. Pretože tento fakt je veľmi dôležitou súčasťou mojej traumatizujúcej príhody z detstva. A z tej malej chvíle samoty robí nekonečne dlhé (no rozhodne nie nudné) čakanie na návrat tých, čo mi dali život.
Keď behom jedného mesiaca stratíte dvoch psíkov, zrazu na vás doľahne akýsi zvláštny druh samoty. Chýba vám také to niečo, čo sa vám pomotá okolo nôh, čo vás vyšibe po lýtkach (prípadne i vyššie) chvostom, čo spustí rámus keď sa deje čosi tak vzrušujúceho, ako sú kroky náhodného okoloidúceho, a zahrá vám tragikomickú scénku pri stole, zatiaľ čo si dopriavate kúsok chutného pre váš žalúdok. A aj keď sa neraz stáva, že človek v smútku povie, že nemôže mať ďalšieho, že žiadny psík už taký nebude, ako bol ten jeho Dunčo, tak práve príchod nového psíka dokáže myseľ zamestnať tak, že sa človek prestane umárať smutnými spomienkami a vhupne do ďalšej éry života - po boku nového chlpáča. Klin sa klinom vybíja. "Poďme sa tam aspoň pozrieť...", mrkla som veľkými očami na svojho Paliho. Súhlasil, rovnako zvedavý, ako ja. Hor sa do útulku!
Tak si to šiniem uličkami pekne na zastávku, reku po dlhej dobe zase okúsim, aké je to vyvážať sa v mestskej hromadnej doprave mesta Bratislavy. Už je niečo po deviatej, detváky poslušne sedia v školských laviciach, nahodení maturanti s perom v ruke práve začínajú stresovať, ako sa patrí. Drvivá väčšina nás ostatných sa v davoch rúti za svojimi teplučkými kanclíkmi. I mňa čaká pracovný deň. A hneď za rohom hlúčik trošku opálenejších spoluobčanov.
"Ty!!! To čo si v noci spravila???" Pozerám na neho nechápavo. "Čo ako?!" "Si mi o druhej v noci normálne vzala podušku!" "Jak vzala? Však si spal hen na druhej strane, nohami ku mne..." "No! Však to! A ty si o druhej došla a vzala si mi podušku, ja kukám jak sprostý, že čo sa deje... Vzala a zvalila sa na ňu... Potom som musel do piatej ráno striehnuť, kým si sa konečne prevrátila a mohol som si ju vziať späť!" "A čo si šiši?", pozerám neveriacky na svojho mladšieho brata. "No jasné, neviem, kto tu je šiši, keď v noci kradne podušky!" Do prčic. Zase som bola námesačná?!
Včera mi bolo na hodine herectva povedané, že mi to celkom dobre ide. Som héérečka. A ako blesková asociácia k tomu mi hlavou prebleskla spomienka na jedno unikátne rande. Ja na neho asi nikdy nezabudnem. Zakaždým prskám smiechom, keď sa k tomu vraciam. A vážne to nebola nejaká skrytá kamera?!
Bol to prúúúser. Večer som odišla z domu a ani poriadne nepovedala kam idem, s kým idem a kedy sa vrátim. Arogantne dospelá žila som nočnou Bratislavou. Okolo druhej v noci som si spomenula, že mám rodičov a napísala sms v štýle "prídem zajtra". Kamarátka mi navrhla, nech tých pár ranných hodín prespím u nej na podnájme. Šla som.
Kto spieva, dvakrát sa modlí. Ja sa modlím denne, fakt. "Spievanie mám zo všetkého najradšej, spievanie, sú moje chvíle najkrajšie, spievanie, som ako v rozprávkovom sne, zvonček šťastia, zas píšem článok pre SME..." A keby len článok! Budú aj multimediálne dáta!
"Náá Óórave dobre, náá Óórave zdráávóó...", spievam falošne ako divá sviňa a sledujem zákrutu za zákrutou. "Spomaľ máááš privysokúú rýýchlosť...", začínam nenápadne nôtiť. Všade je tma a my sa rútime do Zuberca pod Roháčmi. "Pomalšiééé, však sa tu môžu premávať jeleneee... a srnky... a zajačiky a bažanty!!!", zarývam prsty do sedadla smrti, na ktorom už niekoľko hodín sedím. Sedadlo smrti je hrozné. Sedíte na ňom a nemôžete nič ovplyvniť. Len tak pozeráte dopredu a spoliehate sa na kvality šoféra. Strachopudi ako ja sa v aute správajú príšerne. Keď auto prekročí v neznámom teréne rýchlosť 40, začína sa hystéria.
"Na, daj si..." Priesvitná fľaška zažblnkotala v jeho rukách. Podáva mi ju s povzbudivým úsmevom, pohľad už pokročilo pripitý. Celá miestnosť páchne chľastom. Naokolo bujará zábava, víkendové "sústredenie" so zborom. "Nie, dík...", odpovedám diplomaticky. Hnusí sa mi to, tak prirodzene. Mám 15 rokov a s alkoholom žiadne skúsenosti. Rovesníci ma považujú za divnú, rodičia za dobre vychovanú a ja seba... Zvláštne - považujem sa za zbabelú. Nie som na seba hrdá, že nemám potrebu piť. Niečo pubertálne rebelantské mi hovorí, že v tomto sa vyčnievať nepatrí. Mám blok. Psychický. Ktovie, čo za tým je. Ako nás v škole učili, určite nejaké traumy a vytesnené zážitky z raného detstva. Skrátka, nejde to. Ohnivú vodu nie a nie dopriať môjmu mladistvému neskazenému telu. "Nebuď onáá...", mračí sa na mňa, "...tu máš, daj si!" Váham... - a zase odmietam... Ach, toto bude ťažké!
"Mami, ehmmmm, no... Myslíš, že by som už mohla nosiť podprsenku?" Ten pohľad si dodnes pamätám. V očiach jej poskakoval srdečný smiech a mikajúce kútiky úst urputne krotila so všetkou vážnosťou prináležiacou tejto pre mňa tak dôležitej, ošemetnej chvíli. Ale zahrala to celkom dobre. Rozhodla som sa, že jej to spapám aj s navijakom. Konieckoncov, aj tak som nemala veľmi na výber. Keď som chcela nosiť podprsenku, musela o tom skrátka vedieť. Tak ako som aj ja presne vedela, ktoré spolužiačky už podprsenku nosia.
