Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
Nedá mi nereagovať na článok brata Šavla s celkom podareným názvom - „Kde je tu bordel?", ktorý sa tu na blogu dočkal vysokého hodnotenia. Ako zarytá „obhajkyňa" ľudí s mentálnym postihnutím som sa pri jeho čítaní nevyhla istému rozčarovaniu. Akoby ma niekto vedrom studenej vody oblial. Aj to občas neuškodí, pravda. Využijem teda túto príležitosť k návratu k téme, ktorá zostala kvôli mojej materskej dovolenke už dlhšie prachom stáť.
Nasadli sme na bicykle a už nás niet. Ja a môj veľký bráško. Ja mám tak trinásť rokov, on o rok viac. Veľmi rád sa bicykluje, samého sa ho však mama bojí pustiť. Možno ani nie tak, že by si nedajbože niečo spravil, veď okolie máme zmapované dokonale, ale ľudia sú zlí. A to je na tom to najťažšie.
Vraj to tak bude celý život, povedala mi moja mama. Situácie, kedy vo mne vzkypí žlč a ja si predsa kusnem do jazyka. Tak to chodí. Dejú sa veci, ktoré nás nenormálne vytočia a my musíme zaťať päste a vydržať. A ja rozmýšľam, či smiem. Mať názor, ktorým si možno znepriatelím mnohých ľudí. Mať názor, ktorým dokonca môžem ohroziť svoje profesionálne pôsobenie. Nesmieš, nemôžeš, bola by to hanba, spôsobíš si tým akurát problémy. A potom sa na seba pozriem v zrkadle a vravím si - dokelu, ale keď ja nedokážem žiť s tým, že som ticho práve vtedy, keď sa mám ozvať!
Niekedy vás udivuje, čo všetko dokážu, v koľkých veciach ste si navzájom tak strašne podobní, a v čom vás dokonca predčia, a sem tam sa stane niečo, kedy sa zastavíte a nezostáva vám iné, než zízať. Zízate a učíte sa. Začínate veci vnímať inak. A občas je to celkom srandovné.
Žijem v tom "inom" svete odmala. Obklopená mnohorakými farbami, neraz Alenka v Ríši divov. V podstate som si už zvykla. Ja a moji "trochu špeciálni" kamaráti. Zázrační ľudkovia, ako ich krásne nazvala jedna pozoruhodná dievčina s altruistickým srdcom. Rada by som tento svet priblížila i vám, preto som sa rozhodla opísať na svojom blogu zážitky zo života ľudí s mentálnym postihnutím. Tak, ako ich priniesol sám život a ako som nimi napáchla tými rokmi ja...
"Kto si?", pýtam sa ťa. Môžeš mi povedať svoje meno. Môžeš povedať, čo máš rád, rada. Alebo čo naopak rád, rada nemáš. Môžeš mi predstaviť svoju prácu, svoje záľuby. Porozprávať o svojej povahe. O svojom živote. Čokoľvek. Niečo však o tebe už teraz viem. Si človek, to nezaprieš.
Chcete vedieť, ako vidia svet okolo nás ľudia s mentálnym postihnutím?
Cez víkend som bola v Prahe. Konali sa tam dva semináre s medzinárodnou účasťou a musela som veru dať riadne zabrať svojej angličtine... Semináre boli úžasné a týkali sa najmä Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, odchádzala som plná pokrokových myšlienok a pozitívneho myslenia. A potom som vo vlaku zažila šok.
Jednu skutočnosť možno popisovať z rôznych hľadísk. Ľudskú bytosť môžeme vnímať napríklad ako organizmus, alebo ako človeka. Samozrejme je iné, keď na niekoho hľadíme ako na organizmus, akýsi súbor fyziologických parametrov a hormonálnych zmien, a iné je vnímať niekoho ako človeka, so všetkými jeho citmi, emóciami, radosťou, smútkom, vnímať ho ako niekoho, kto je nám v mnohom podobný. O tom, že každá ľudská bytosť je jedinečná, asi nik z nás nepochybuje. Spája nás, že sme z mäsa a kostí, že dýchame spoločný vzduch, každý máme svoje plusy a mínusy. I ja mám svoje nedostatky a v mnohých veciach potrebujem väčšiu či menšiu podporu prípadne pomoc, a predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje ako na „viac iných“, či dokonca „horších“...
