Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
Počas svojej sľubnej kariéry matky, ktorú mám rozbehnutú už šiesty rok, sa mi podarilo zozbierať zopár velice prevelice užitočných poznatkov. I podelím sa so svetom, inšpirujem a možno spustím lavínu nových výchovných trendov a začnem usporadúvať semináre a školiť mamičky. Ktovie. Nateraz zopár mojich empirických zápiskov a poznaní.
Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!
Dnes večer som spravila taký pokus: pustila som nám dokument The happiest toddler on the block (Najšťastnejšie batoľa v okolí), dúfajúc, že sa spolu s manželom dozvieme niečo nové. Nejaká tá zaručená rada, ktorú nám ešte nik nedal, a že tých rád už bolo požehnane zo všetkých strán, hlavne teda tých nevyžiadaných. To viete, obdobie vzdoru je raz obdobie vzdoru, a vtedy nejeden rodič má sto chutí povesiť svoje „rodičovské remeslo" na klinec.
„Braček plače...", chytil ma za ruku Maťko a starostlivo ma odprevadil do spálne. Malé mrnkajúce lezúňa sa už chystalo skĺznuť si to po paplóne na dlážku. „Kam ideš, braček..! Ideme spinkať! ...Mamička, daj mu didi!"
Že si to budem musieť niekde zálohovať, mi bolo jasné, keď prvý krát v sprche zaperlil čosi v zmysle - „Pozri sa, nemáš pipíka!!! Kam si ho schovala?" Stál vtedy pri vani a vyjavene pozeral na tú moju pračudesnú pohlavnú odlišnosť a nie a nie to v tých svojich dvoch rôčkoch pochopiť...
Nedávno som mala možnosť počuť, čo všetko sa v škôlke nesmie, lebo „pani z hygieny" povedala. Hygienických opatrení bolo skutočne požehnane, niektoré opodstatnené, nad inými zostával rozum stáť. Zábavné bolo, ako sa odlišovali názory na to, čo sa smie a nesmie, aj navzájom medzi rôznymi zamestnancami z ÚVZ... Každopádne, mňa pobavila iná predstava. Taká razia k nám domov, alebo na detské ihrisko. To by bola aféra!
Udalosti predošlých dní ma prinútili tuho sa zamyslieť nad otázkou, kedy je dieťa skutočne zrelé pre nástup do škôlky... Zdá sa totiž, že to nebude len o odložených plienkach a zručnosti trafiť si lyžicou do úst...
Mamma mia, umieram!, preblesklo mi hlavou. Dokedy budem takto trpieť, prečo, prečo, stačilooo, haloooo, už dooosť!, funím ostošesť, parná lokomotíva to môže pri mne zabaliť. Chvíľu kľud, mám pár vzácnych sekúnd. Prichádza ďalšia kontrakcia.
„Poď so mnou do auta, buď dobré dievčatko..." "...a nikomu nepovedz, čo sa tu stalo, lebo...!" "Daj si, nebuď srab..." Poslušné deti má skrátka každý rád. Naozaj každý.
Poznáte to... Krásna postieľka s novým matracom, hypoalergénne periny, nádherné farebné návliečky, nadýchaný baldachýn, mäkké hniezdo po celom obvode postieľky, kolotoč, ktorý svieti a hrá upokojujúce uspávanky a samozrejme strážca v podobe plyšáka, u niektorých nechýba ani vysielačka a monitor dychu.. Hotovo, s kľudným svedomím môžeme dieťa uložiť tam "kam patrí". A vyberať ho... Zas a znova. Hore, dolu, hore, dolu. Nakojíte, zaspí vám v náručí, opatrne položíte do postieľky.. "Uáááá!", kričí dieťa sfarbené do bordovo-fialova, už je to tu zase... Na druhý deň sa sťažujete priateľke, že ste nič nepospali, len okolo toho krikľúňa ste behali, veď už nevládzete, prečo vás ten drobček nenechá spať... Aké je to únavné, vstať z postele, ísť ho vybrať, tretí raz už sa vám v noci aj kolená podlomili a ste sa báli, že vám spadne, ako ste nevládali... Nehovoriac o tom, že sa vám práve snívalo, že ste boli na opustenom ostrove a o vašu priazeň sa bili Brad Pitt s Antoniom Banderasom...
Už dávno som si všimla, akú nechuť prechováva môj dvojročný syn k držaniu sa za ruky. Zakaždým, keď poviem „podaj mi ručičku", energická odpoveď „nie-nie-niééééé!" ma opäť a opäť presvedčí o tom, že tadiaľto cesta nevedie. Začalo to v dobe, keď mal rok. To je veľký medzník vo vývine dieťaťa - nielenže sa obvykle púšťa samo chodiť, ale spolu s touto zručnosťou sa napĺňa aj jeho túžba poznávať, pretože zrazu objavuje nové obzory, dostáva sa tam, kam doteraz len horko - ťažko dovidelo... Nabaľuje sa aj rozvoj reči, jemnej motoriky,... mohla by som pokračovať. Čo však nepochybne zaregistruje každý rodič - prichádza prvé obdobie vzdoru. Dieťa si začína viac a viac uvedomovať samé seba a chce ísť vlastnou cestou.
Predpokladám, že rovnako ako ja, aj mnoho ďalších považuje materskú školu za normálnu a bežnú súčasť predškolského života detí. Je to predsa miesto, kde sa erudovaný pedagogický personál venuje vášmu dieťaťu, zatiaľ čo vy zarezávate v práci. O benefitoch detského kolektívu nehovoriac. Moje ilúzie o tom, ako bude náš syn pravidelne radostne pochodovať do škôlky za kamarátmi a milými tetami učiteľkami, však dostali zabrať po tom, čo sa odohral rozhovor v tomto duchu: „Dobrý deň, chcela by som sa informovať o zápise svojho syna do škôlky." - „Aký je starý?" - „Teraz oslávil dva roky, chcela by som ho dať do škôlky o rok." - „Je mi ľúto, ale už teraz by ste boli tak na tretej „á-štvorke" ľudí pod čiarou. Skúste sa popýtať v ostatných škôlkach."
Na začiatku tohto príbehu je jedno vzdorovité chlapča a jeho matka, tlačiaca pred sebou nákupný košík v supermarkete. Ono chlapča chytá do rúk nejakú sladkosť, hádam, že jednu z tých, čo ich v reklamách počas detského vysielania tak všemožne vyzdvihujú do neba. "Nie, nie...", vraví matka, „...takéto hlúposti určite kupovať nebudeme. Ale môžeš si vybrať nejaké ovocie, pokiaľ chceš." Dobrý vtip. Dieťa kriví tvár do hrozitánskej grimasy a spúšťa krik.
- Ako ho to držíte? - karhavo až hrozivo na mňa pozerá sestrička na oddelení šestonedelia. Titulom „hrdá mamička" sa pýšim ešte len tretí deň, tak som zrazu celá na vážkach. Pritískam si synčekovo drobné telíčko k hrudi, istím mu hlavičku a mám pocit, že všetko je v absolútnom poriadku - až teda na tú reakciu sestričky.
Hľadanie ihly v kope sena. Tak nejako by som mohla pomenovať svoje návštevy kníhkupectiev, keď vojdem do oddelenia detských knižiek. Čo je to, čo robí detskú knižku detskou? Veselé krikľavé farby? Roztomilé kresby? Mám pocit, že príliv nových knižiek určených pre deti je v dnešnej dobe skôr o kvantite než o kvalite.
Na balkóne máme obrovského križiaka. Zabýval sa v hrantíku s muškátmi a pavučinu potiahol až ku stropu. Keď som ho prvý krát zbadala, premkla ma hrôza. Arachnofobické tendencie mi našepkávali ihneď schmatnúť metlu a odčarovať ho preč do „tatam", skôr, než ma zožerie (určite sa už chystal, len čo príde na to, ako sa dostať cez sieťkové dvere). Ale potom ma napadlo čosi lepšie.
Keďže už nejakú chvíľu sa moja chôdza vďaka pokročilému štádiu tehotenstva ponáša skôr na úbohé prevaľovanie sa raneného tuleňa, som vďačná, keď postačí aspoň na presunutie sa z miesta A do miesta B, kde si môžem sadnúť a predýchavať tento svoj náročný fyzický výkon. A samozrejme, kde môžem bezstarostne popustiť uzdu svojmu 2-ročnému lapajovi. Zhrnuté, hor sa na detské ihrisko.
