Rektálna rúrka nie je jediná vec, ktorú pred svojim nastávajúcim druhým pôrodom nechystám. Nekonajú sa ani návštevy módnych butikov pre deti s teatrálnymi povzdychmi nad kojeneckým oblečením veľkosti 50/56. Horko-ťažko som vypratala komodu, aby som tam vysypala obsah igelitiek s vecičkami, ktoré náš prvorodený ani poriadne nestihol vynosiť. Možno ich toto druhé stihne aspoň trochu zdevastovať. Lebo ak nie, budem si musieť ešte tretie niekedy zaobstarať, a na to teraz veru ani pomyslenia nemám..! :)
Skontrolovala som stav látkových plienok. Uspokojivý, napriek hojnému používaniu. Takže aj naše druhé môže mať spokojne zadoček v bavlnke. Jo, musela som prikúpiť nejaké štipce. Budeme asi veľa prať - a sušiť... Aspoň nejaká investícia do nášho druhého dieťatka. Chúďa, rastie si v tom brušku a my sa stále len okolo toho staršieho točíme. Ani na 3D ultrazvuku sme neboli, ani slzy sa nám po lícach nekotúľajú, keď na poradni počujeme, ako mu srdiečko bije. A minule, keď sa ma kamarátka pýtala, v ktorom som týždni, nejako som sa nevedela vykoktať. Hanba, hanba. Lenže my sa naozaj na naše druhé dieťatko veľmi tešíme.
No späť k tej našej výbavičke. Skutočné nóvum oproti prvému tehotenstvu je fakt, že tentoraz nechystám detskú postieľku. Niežeby sa mi nechcelo prať detské obliečky so žirafkami a sloníkmi, alebo inštalovať nadýchaný baldachýn... Mám však silné tušenie, že sa bez nej zaobídem.
Chvíľu mi trvalo, než som svojho času prišla na to, že udupať materinské inštinkty v snahe byť konformný s tým, čo sa „patrí" alebo je jednoducho v danej spoločnosti bežné, sa v rodičovstve nevypláca. Hľadela som na to dieťa v detskej postieľke, ako na mňa pozerá a naťahuje za mnou ručičky... A statočne bojovala s pocitom, že detská postieľka je vlastne akási pekne vyzdobená klietka, kam môžem dieťa spokojne odložiť a nebáť sa, že trebárs spadne na zem. Lenže hop. Ja som spokojná nebola a spokojné nebolo ani to malé dieťa. Niečo ma nútilo mať ho čo najviac pri sebe, spať pri ňom, pritúliť si ho, počuť jeho dych, hladiť ho, jednoducho, „neodkladať ho" preč od seba. Asi to bol ten materinský inštinkt.
A tak stále častejšie dieťa zostávalo s nami v našej manželskej posteli. Vôbec to nebol „ústupok rozmaznanému dieťaťu, ktoré treba nechať vyplakať, aby si zväčšilo objem pľúc a naučiť ho, aby vedelo byť osamote". Bolo to prirodzené. To malé bábo chcelo byť s nami a my sme chceli byť s ním. Na to, aby sa učilo „byť osamote" má predsa mnoho času, vravela som si. Ale úprimne dúfam, že skutočne osamote nikdy nebude.
Zrazu sa nám všetkým spalo oveľa lepšie. V našej domácnosti bolo detský plač počuť len zriedka. Zväčša vtedy, keď si malý zmyslel, že sa chce hneď a zaraz okamžite v tejto sekunde kojiť a ja, človek smrteľný, som mohla byť k dispozícii až dve - tri minúty na to... :) Niektorí ma nevedia pochopiť, pretože si sami detskú postieľku nevedia vynachváliť, ale nám sa skutočne lepšie vodilo bez nej. Aj keď ako odkladací priestor na periny a deky to nebolo zlé! :)
Keď mal náš syn niečo vyše pol roka, detskú postieľku sme definitívne zložili a odniesli preč k rodičom, kde je doteraz. Nech teda sladko odpočíva.
Vlastne som vďaka svojmu prvému dieťaťu prišla na to, čo jediné vo výbavičke budúcej mamičky bezpodmienečne nesmie chýbať. Otvorená, láskyplná náruč. A prsník. A samozrejme, druhý prsník. A potom ešte raz ten prvý. A o hodinu opäť...
Takže, v podstate, môžeme ísť rodiť!
