poslúchať, -a, -ajú nedok.
1. (koho, čo, bezpredm., zastar. i na čo) podriaďovať sa rozkazu niekoho, riadiť sa prianím niekoho, byť poslušný: dieťa poslúcha rodičov;...
Ty ju poslúchaš ako svätú. (Tim.) Poslúchala svojho muža na slovo (Tat.) bezvýhradne.;...
slepo p. niekoho bez uvažovania, nekriticky;
(význam slova „ poslúchať " v Slovníku slovenského jazyka, zdroj: http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj)
Pomerne často dostávam otázku, či moje deti poslúchajú. Asi by to znelo zvláštne, keby sa ma pýtali, či sa moje deti správajú zodpovedne. Že „ahoj, ako sa máš? A čo deti, dodržiavajú stanovené hranice? Sú zodpovedné?" A tak stále zostávame u toho, či sú deti poslušné a samozrejme - DOBRÉ. Hlavne dobré aby boli. A susedovic malá Anička, tak tá je také dobré decko, že až. Pjekne si sedí, nikoho neotravuje, šecko si tá jej mater porobiť doma móže. A keď jej nakážu, spraví.
Aj moje deti sú dobré. Sú výborné. (a to bez irónie)
Mladší vyžaduje veľa pozornosti a starší zase vzdoruje ostošesť, stále len to svoje (a nie to moje!!! :)) by si rád presadil. Čo viac by som si ako matka mohla priať?
Deti, ktoré vedia čo chcú a idú za tým. A ja, ako ich sprievodca na tejto zložitej ceste. Treba neraz usmerniť a občas veru kosa narazí na kameň. To bez debaty. Ale isté je - ukázať smer „neposlušným" deťom sa dá aj bez dupania po ich vlastnom JA.
