Možno sa v tomto spolu nezhodneme, ale myslím si, že vnímanie malých detí nie je nastavené na nôtu, ktorú hrajú mnohé z dnes dostupných detských kníh. Zamerajme sa teraz na deti najmenšie, teda zhruba do troch rokov. Takéto deti majú pred sebou ťažkú úlohu - musia spoznať svet, naučiť sa pomenovať veci, pochopiť mnohé javy. Ich kognitívne schopnosti ešte nie sú celkom dokonalé, hoci napredujú neuveriteľným tempom. V týchto rokoch získavajú predovšetkým základ a neskôr pôjdu viac do hĺbky, rozvinie sa myslenie a s ním i fantázia či slovná zásoba...
Už v úvode som spomínala veselé krikľavé farby. Hlavnou premisou je: deti majú radi farby. A predovšetkým my máme radi farby na deťoch. Neodvážim sa povedať, akú veľkú lásku voči ktorým farbám deti pociťujú. Ale myslím si, že zďaleka nemusí každá jedna strana v knižke hrať všetkými farbami dúhy. No, môže. Nebezpečná je však kombinácia, keď sa na obrázku nachádza veľa rôznych detailov. Nemôže sa potom detské vnímanie veľmi rýchlo presýtiť? Dá sa vtedy vôbec sústrediť na to, čo sa knižka snaží povedať? Ako udržať pozornosť dieťaťa pri takom farebnom hurhaji?
Menej je niekedy viac. Samozrejme, v podstate o nič nejde. Každému vyhovuje niečo iné a možno vaše dieťa farebný hurhaj miluje. A napokon, keď sa dieťaťu knižka nepáči, jednoducho ju zavrie, hodí do kúta, urobí si z nej dráhu pre autíčko alebo čosi podobné.
Ad 2: roztomilé kresby. Z toho bývam niekedy doslova zúfalá. Čím je kresba „zlatšia", tým ťažšie sa identifikuje, čo vôbec predstavuje. Zrazu sa z nej vytrácajú všetky znaky, vďaka ktorým ju môže dieťa zaradiť do určitej kategórie. Alebo sa pridávajú znaky nové, a tak napríklad traktor príde k očiam a očarujúcemu úsmevu a šiltovke na „hlave", teda, na kabíne. Čo sa týka napríklad kresieb zvierat, neraz neviem, či hľadím na opicu, medveďa, myš, alebo hádam na nejaký nový živočíšny druh. A môj syn to nevie tiež, no rád sa pýta: „Čo je to?" Občas viem odpovedať iba: „Čudo s ušami." Opäť budem narážať na vnímanie dieťaťa a odchýlenie sa od reality. Prečo mu to robiť ťažšie? Prečo keď ideme pozrieť na farmu, tak ovečka má na sebe len kožúšok a papá trávičku a tu v tej knižke má ružové šaty a krája si nožíkom opekané mäso na tanieri? Ako to teda je? - musí rozlúsknuť túto záhadu malé, učiace sa dieťa.
Áno, viem, čo je to detská fantázia, viem, čo sú to rozprávky. A nemám nič proti tomu, aby v našej knižnici boli aj také knižky, hoci viem, že by momentálne veľký úspech u nášho syna nemali. Všetko má svoj čas a práve preto od neho ešte abstraktné myslenie neočakávam.
Skôr, než sa dostanem k záveru, neodpustím si aj poznámku k samotnému textovému obsahu niektorých knižiek. Nasledovný verš kopírujem z leporela o zvieratkách, ktoré sme už dávnejšie dostali. Väčšinou sme sa venovali len kresbám, ale raz som sa dostala aj k čítaniu sprievodných básničiek a trochu ma zaskočili...
...(osol) V hlave dosť myšlienok máva,
nie je na ne skúpy.
Keď sa na ľudí občas díva,
povie si: „Osli hlúpi!"
V takýchto prípadoch považujem za vhodnejšie text nečítať a vymyslieť si svoju vlastnú básničku.
Týmto článkom v žiadnom prípade nechcem všetky detské knižky hádzať do jedného vreca. Apelujem však na to, že mi na knižnom trhu chýbajú knižky, leporelá, v ktorých dieťa môže vidieť reálne obrázky zo sveta (fotografie?), doplnené aspoň ľahšie náučnými textami (pokojne aj vo forme básničiek). Možno máte inú skúsenosť, no mne sa takéto knižky hľadajú veľmi ťažko. Pritom myslím, že práve teraz je dôležité dieťa oboznámiť s tým, čo vidí okolo seba, keď ideme von. Knižka v tom môže krásne napomôcť.
Medzery dopĺňam po svojom - sťahujem si z internetu pre vlastnú potrebu obrázky z rôznych oblastí, ktoré nás zaujímajú (zvieratá, hmyz, doprava, emócie, zamestnania, atď.). Doteraz sme si ich prezerali len v počítači, ale keďže to nie je pohodlné, chystám sa ich vytlačiť a urobiť si z nich kartičky aj s popisom, aký uznám za vhodný. Je to však veľmi prácne...
Nedávno som na povale u babky objavila poklad. Leporelá, v ktorých sme si kedysi listovali my ako deti. Hoci zub času na nich zanechal svoje stopy, stále nám majú čo povedať. Možno sú to moje spomienky, ale tieto knižky ku mne prehovárajú úplne inou rečou, než tie z kníhkupectiev. A ja som smutná z toho, že sa už z trhu vytratili.
