„Mamičká, ja nechcem ísť do škôlkýýý, niééé, nebudém!"
Dobré ráno aj tebe, miláčik. Ešte sa ti ani poriadne nepodarilo zistiť, čo to tá škôlka je, a už toľké antipatie... Čo ti tak na to povedať... Myslela som si, že sa ti bude páčiť. Že si nájdeš kamarátov, zahráš sa s takými vecami, aké doma nemáš... Dúfala som, že tá adaptácia bude mať ľahší priebeh. Že sa to bude každým dňom lepšiť. Zdá sa, že prekonávaš všetky moje očakávania.
„Čo keby si to tam ešte predsalen skúsil... Možno si tam nájdeš kamaráta... Pôjdete spolu von... Pani učiteľka ta niečo nové naučí..."
"Nie, nenaučí, nič nenájdem, nič nechcem! Mamička, tá škôlka je škaredá!"
"Čo je tam škaredé?"
Chvíľka ticha, premýšľa.
"Ale ty tam budeš so mnoooouuuu..."
Maznavo na mňa hľadí s tými obrovskými hlbokými hnedými očami. Vlasy rozkošne strapaté, zožrala by som ho láskou... Božinku, tak rýchlo narástol... Moje bábo malé...
Odlúčenie. Bolí. Bude niekedy bolieť menej? Musí sa diať všetok ten plač? Tá vyčerpávajúca hystéria za dverami škôlky?
Poznám názory mnohých mamičiek. Treba zavrieť dvere, zmiznúť z očí, a dieťa prestane plakať. Aspoň v našich ušiach. Časom si zvykne. Zaujme sa dianím v škôlke. Plač nadobro ustane.
Úprimne, som vydesená z toho, ako náš syn v škôlke reaguje. Nerobí mi dobre ten pohľad na jeho plač. Ako sa mi zdal rozumný, že si nechá vysvetliť, že chápe, prečo ráno odídeme a vrátime sa až na obed, teraz vyzerá, že to chápať nechce. Ani náhodou. A ja, že som krkavčia mať.
Nie, nechcem sa ho zbaviť. Môžem mu predĺžiť detstvo, ešte ho podržať v maminom náručí, uchrániť ho všetkých predškolských inštitúcií... Už sama neviem, čo je dobré. Zostať s ním, veď mi to rodičovská pri mladšom synovi umožňuje, alebo trvať na tom, aby si zvykal, aby vyplakal more sĺz a prišiel na to, že to v tej škôlke nie je až taký horor? A čo ak je to pre neho horor? Ako to zistím? Jedného sa bojím ako čert svätenej vody. Že rezignuje. Že to vzdá, prestane svoju vôľu prejavovať, lebo veď to nemá zmysel, aj tak ho nik nepočúva. A vzápätí sa uisťujem, že som precitlivelá, ako každá matka, ktorá má obavy, keď vidí svoje dieťa plakať. Že sa príliš fixujem na predstavu, že je dobré vyhovieť vôli dieťaťa, pokiaľ nie je absurdná či nebezpečná.
Čo povedať dieťaťu, keď s vážnou tvárou oznámi, že nechce chodiť do škôlky? Že musí? Nuž, vlastne nemusí. Že by tým potešil svojich rodičov, keby šiel? No malo by to tešiť najmä jeho... Že nech to ešte predsa skúsi? A koľkokrát to "ešte" musí byť?
Ach, víkend pred nami, trochu si vydýchnem. Bol to náročný týždeň. Pri slove ´škôlka´ už máme husiu kožu celá família. Čaká nás to zase v pondelok. A ja vôbec netuším, ako zareagovať na tie zúfalé slzičky, ktoré veľmi pravdepodobne v ten deň potečú...
