Ľudia sa začínajú otáčať, ľútosť, otrávenosť,... „Ženská, rob s tým niečo!", želá si zbožne nejeden spolunakupujúci. I črtá sa niekoľko scenárov:
1. „Tak dobre, daj to sem do košíka..." Matka sladkosť kúpi. Nech je kľud. Dieťa v tom momente stíchne, pripravené na ešte monumentálnejšie teátro pri pokladni. Majú tam vystavené kindervajíčka. Mňam.
2. „Už aj prestaň, lebo ti takú plesknem...!" Veru, drzáň drzý, nebude si tu on vyskakovať. Nech vie, kto je tu pánom... Dieťa neprestáva, dostáva po zadku. K trucovitému kriku sa pridáva srdcervúci ukrivdený plač. Matka je na pokraji nervového zrútenia, ťahá vrieskajúce dieťa za ruku a urýchlene tlačí košík k pokladni. Kašle na zvyšok nákupu, hlavne rýchlo preč - taká hanba...!
3. Vysvetľovacia metóda kvázi trpezlivej mamičky: „Ale miláčik, nemôžeme to kúpiť. Nepapal by si mi potom obed..." Plač. „Neplač toľko, nejde to, pokazili by sa ti zúbky, vieš? A to by bolelo..." Plač. „Kúpime to inokedy, dobre? Čo takto v decembri na Mikuláša, hm?" Ešte stále plač. „Prosím ťa, už toľko neplač kvôli jednej tyčinke..." Ako inak, plač. Nasleduje scenár 1 alebo 2.
4. Vyjednávanie: "Keď budeš dobrý chlapček, kúpim ti to. Ale nesmieš už viac robiť krik, inak to vrátime naspäť!" V podstate ide o menšiu obmenu scenára č. 1. Zdanie klame, ten, kto tu vyjednáva, je v skutočnosti dieťa.
5. "Overená" technika z knižky o efektívnom rodičovstve. Hodí sa sem do počtu. Celkom dobre sa to čítalo. V praxi nepoužiteľné. (Či?)
A tak dieťa stojí na mieste, kŕčovito zviera v ruke inkriminovanú nezdravú sladkosť a hlasito dáva najavo svoju nespokojnosť s vývojom situácie. Matka napriek tomu vyzerá veľmi pokojne. Prichádza k dieťaťu, čupne si k nemu a pohladí ho po vlasoch. „Je to ťažké, však? Toľko vecí by sme chceli mať a nejde to. Si smutný. A nahnevaný. Veľmi nahnevaný. Že?" Pokračuje ďalej: „Ja ti rozumiem. A mám ťa rada, aj keď sa hneváš. Poď sem... Dáme si pusinku?" - „Nie nie!", kričí dieťa, očividne je však zneistené a o niečo pokojnejšie. „Tak dobre, žiadne pusinky."
Matka sa s neuveriteľne stoickým kľudom dvíha zo zeme a začína pomaly tlačiť nákupný košík pred sebou, tak, aby dieťa mala v periférnom dohľade. To zrazu prestáva plakať, utiera si sople do rukáva a rozbehne sa za ňou. Oblapí ju ručičkami okolo stehien, na čo ho ona dvíha, objíma a dáva mu pusu na líce. „Ty môj malý zlatý chlapček!" Ľudia naokolo z nich ešte stále nevedia spustiť oči. Vrátane mňa.
Žiada sa mi napísať „a žili šťastne, až kým nepomreli...".
Ale postačia len dve slová:
Neuveriteľné. A krásne.
