- Dieťa by malo zostať v zavinovačke, pokiaľ sa ho nechystáte prebaľovať. Tam je mu dobre, nebojte sa.
Druhá sestrička pritakáva.
- Ešte je veľmi krehký, aby vám nespadol, zavinovačka je bezpečnejšia, viete?
- Dobre, dobre, ja som sa s ním chcela len trošku prejsť.
Rezignujem. Neviem si predstaviť, že by mi mohol spadnúť. Ale asi vplyvom popôrodných hormónov (a z nich prameniacej neistoty vďaka novonadobudnutej materskej úlohe) beriem túto výstrahu vážne. Vraciam sa do izby, poslušne dieťa balím do zavinovačky a ukladám do rozheganej nemocničnej postieľky.
Ďalší deň ma trápia „vážne" pochybnosti. Moje dieťa si nechce odgrgnúť. Mám ho prevesené cez plece už dobrých desať minút, tľapkám ho - a ono nič. Vlastne, zaspalo. Čo teraz? Neistota prvorodičky je nekonečná. Mamička, ktorá je so mnou na izbe, len bezradne myká plecami.
- Neviem, ten môj si odgrgol. Ale asi by si ho nemala dať spať takto, lebo potom si môže v spánku grcnúť a udusiť sa, alebo ho bude veľmi bolieť bruško a bude mať koliku.
To je to, čo som „chcela" počuť. Vychádzam na chodbu po radu od skúsenejších.
- Pani sestrička, prosím vás, neviem, čo mám robiť - on si vôbec nechce odgrgnúť, už ho takto držím dosť dlho a viem, že pekne pil a teraz ešte aj zaspal na pleci. Držím ho zle? Ako ho mám teda chytiť? Môžem ho dať spať do postieľky, aj keď si neodgrgol?
Sestrička konečne odtrhla pohľad od časopisu...
- Preboha, mamička!!! Ukľudnite sa! Čo robíte paniku? To chcete ísť takto zajtra domov? Nemôžeme vás pustiť domov, keď sa takto správate, ako keby ste neboli pripravená mať dieťa. Nesmiete si pri dieťati dovoliť žiadne stresy alebo nervy, lebo ono to cíti a potom ešte len uvidíte, ako sa začne správať...
Koniec. Som totálne neschopná matka.
- Ja nerobím paniku, len som si nebola úplne istá, možno som trochu unavená... Tak ja ho teda dám spať takto a vypolohujem ho nabok, keby niečo... mrmlem si už skôr popod nos. Opäť sa rezignovane a tentoraz aj zdeptane vraciam na izbu a premýšľam, či ma fakt nepustia domov, lebo som zrejme taká nekompetentná...
Pár hodín na to prichádza za mnou na izbu nejaká ďalšia sestrička.
- Kolegyňa mi povedala, že sa mám ísť na vás radšej pozrieť. Ako sa cítite?
Aha, teraz si chcú overiť, či sa u mňa nezačala rozvíjať nejaká laktačná psychóza...
- Všetko je v poriadku, ďakujem. - uisťujem ju.
- Určite?
- Určite.
Sestričke to očividne stačí, opúšťa izbu.
Áno, určite je všetko tak, ako má byť. Akurát ja zrovna nie som na tom správnom mieste v správnom čase. No aj to sa zmení - akonáhle prídeme domov. Medzi ľudí, ktorým na nás záleží.
