Začalo to už ani neviem kedy presne takým nenápadným záderom. Ako milióny záderov predtým, šmyk aj s týmto von a už bolo dobre. Omyl. Práve vtedy to začalo, ako som už teda pred chvíľou napísala.
Slabšie žalúdky prosím prerušte čítanie tohto článku pre istotu už na tomto mieste, lebo neručím za to, aký stupeň naturalizmu v nadchádzajúcom texte použijem...
Jednoducho, začalo to hnisať. Áno, fúúúj, blééé a podobne. Najhoršie na tom bolo, že nielenže to hnisať začalo, ale to hnisať ani neprestávalo. A presne som nevedela, čo sa deje, ale odrazu ma palec sakramentsky bolel. Bolel, bolel, bolel (tri krát pre zvýraznenie slova bolel, aby bolo jasné, že naozaj bolel a aby ma google ľahko našiel, keď niekto bude hľadať čosi o ľudskom utrpení).
Trvalo mi to asi tak tri mesiace, kým som si uvedomila, že to asi samo nezmizne a že to krívanie, čo sprevádza moju chôdzu, asi veľmi príťažlivo nevyzerá. Mladá a naivná vybrala som sa k chirurgovi č.1.
"Taká mladá a už zarastený necht! Ešte dobre, že je zima a nemusíte nosiť tie sandálky, čo?" snažil sa zavtipkovať pán doktor. Prehliadla som jeho pokus a uvoľnenie atmosféry a s očakávaním toho najhoršieho som mu odvetila neutrálne "Hmmm...". "Tak sa na to pozrieme...". Spomínam si, ako som si kusla do pery a prevrátila oči do výšin tak, že by som v momente vyhrala konkurz na panenku Máriu v Kostole Urputnej bolesti (google, máš to?) (názov kostola je čisto vymyslený, ale to ste si asi domysleli...). To zatiaľ pán doktor iba pozeral, "v akom to je štádiu". V zlom. "Máte tam živé mäso, takže použijeme lápis. Asi to trošku zaštipká...". Lápis? Čo to je? Určite nič dobré. Trošku zaštipká. Aj tetanovka bolo "len malé štipnutie včeličky". Tieto doktorské zvraty už poznáme. Trošku zaštipká znamená - bude to asi ako dezinfekcia rany chilli papričkami.
Nebola som ďaleko od pravdy. Kým to začalo štipkať bolo tam pár sekúnd neštipkania, počas ktorých sa chirurg na mňa pozeral s obdivom, ako to zvládam a ja sa usmievala, že čo to kecal, však nič necítim.. A potom to prišlo. Opíšem to asi takto: Ááááááááááááááááááá! (citoslovce bolesti - pre google :)) Zahmlilo sa mi pred očami a začula som sestričku ako vraví "Pán doktor, ona omdlieva!" - "Otvorte okno! Vy si ľahnite... Dýchajte zhlboka, už len chvíľku...".
Takže čo je to presne ten lápis? Je to dusičňan strieborný, nevinne vyzerajúca tyčinka, ktorá lieči leptaním. Leptajú sa tým napríklad bradavice. V tomto prípade sa doktor snažil rozleptať moje "živé mäso", aby odpadlo a to by vraj potom tomu nechtu pomohlo. Ešte niečo postrihal a poslal ma domov, že nech si túto procedúru s lápisom robím ďalej doma sama. Keď videl, ako som sa zatvárila, dodal - "alebo nech vám to robí niekto iný, komu dôverujete...". Len by sa niekto skúsil ku mne priblížiť!
Potom som doktora nevidela pol roka. Procedúru s lápisom som sa pokúsila absolvovať doma celkom jeden krát, hneď som však túto drastickú leptajúcu metódu zavrhla a radšej žila so zarasteným nechtom.
Po polroku ma napadlo - iný doktor, iný mrav... Zašla som teda k inému chirurgovi. Hneď vo dverách som sa tvárila múdro a povedala som, že ma trápi zarastený necht a že si to doma liečim gáfrovou masťou. Doktor pozrel a povedal "nie je to až také zlé, ale liečba potrvá asi mesiac...". Sestrička mimoriadne opatrne zobrala vatičku namočenú v dezinfekcii a potrela mi ňou palec. Potom vzala kúsok gázy a dobre známu gáfrovú masť a opäť veľmi nežne priložila a zalepila. Poslali ma domov s tým, že si mám prst máčať v repíku a potierať gáfrovou masťou spolu s betadinom. Nebolelo! Och, ja hlúoa som si myslela, že aké bolo toto dobré a teraz už bude len lepšie a lepšie.
Ale nič nezaberalo. Naďalej som krívala, naďalej všetky tie nechutné veci, kvôli ktorým už možno podaktorí prestali tento článok čítať. A samozrejme bolesť. Prešiel rok a ja som žila s tým svojím zarasteným nechtom ako keby to bola už súčasť mňa. Moje postihnutie, môj handicap. Strkala som hlavu do piesku a občas si zanadávala, keď to bolo v tej horšej fáze. Napriek tomu jedného dňa to predsa prišlo - takto to už ďalej nepôjde! Nechcem byť mrzák, nechcem otravu krvi, škaredý opuchnutý prst, kvôli ktorému si nemôžem topánky normálne obúvať...
Zašla som za ďalším doktorom. Len čo ma zbadal, povedal nekompromisne: "Strhnúť!". Presne toho som sa bála. Na všetky moje ufňukané reakcie reagoval spôsobom "Ale prosím vás! Mladá žena chcete zostať s takýmto ohavným prstom?! Veď sa na to pozrite!". Ukecal ma. A nielen strhnúť, ale aj plastiku lôžka že spraví. Všetko umŕtvi, bude to ok. Týždeň asi nebudem vymetať tanečné parkety, ale potom už bude naveky vekov pokoj svätý. Áno. Presne to chcem!
I nastal ten deň. Umŕtvovačky som cítila a príjemné veru neboli, ale stále to bolelo menej, ako keď s takým zarasteným nechtom zakopnete. A potom už bol z môjho prsta len kus dreva a čo presne doktor robil, to vám nepoviem, lebo som sa radšej nepozerala. Ale podľa toho čo spomínal, tak strhol celý necht a po oboch stranách urobil plastiku nechtových lôžok. Netrvalo dlho a už som sa viezla v autíčku po tomto zákroku domov. Keďže umŕtvováky ešte zaberali, hovorila som priateľovi, aké to bolo v pohode. Poslednú križovatku pred naším domom som názor zmenila a predviedla som, čo je to skutočný úprimný rev a la zmyslov zbavená, rev, ktorý naženie do okien všetkých na sídlisku. Keďže som nebola schopná pohnúť sa z auta, iba som revala (nie plakala, revala), priateľ si ma na ruky naložil a takmer ako nevestu viedol cez prah. Suseda vybehla z domu ratovať ma "Čo sa jej chudinke stalo???" - "Strhávali a rezali jej necht..." - "Och!" zalomila rukami a bežala sa skryť do svojho bytu, akoby to bolo nákazlivé. V reve som pokračovala, kým mi nezabrali oblbováky proti bolesti spolu s otupujúcim ukľudňujúcim čajom a nezaspala som.
Prežila som, pretrpela som. Keď sa zahojilo, behala som a nosila sandálky. Dlho som sa ale netešila. Toto leto mi necht na inkriminovanom palci opäť zarástol. Bola som i u doktora, toho, čo mi zákrok robil. "Je mi to ľúto, ale vyzerá to tak, že to budeme musieť spraviť znovu... Ešte si to skúste máčať v repíku...".
Rozmýšľala som, že si ten prst odstrihnem. Jasné, že neodstrihnem, na to som slaboch... Ale kde mám sakra zobrať tú istotu, že mi to tentokrát doktor už spraví dobre? A kde mám sakra vziať tú odvahu a znovu sa podujať na to hrozné utrpenie??? :( Tak ma aspoň trošku poľutujte... :)
