Konkrétnu predstavu sme nemali. Chceli sme jednoducho nejakého psíka, ktorý by robil spoločnosť Paliho rodičom. Rodinný dom, veľká záhrada. Hádam nejakého milého kríženčeka.
"Fúúú, tak toto teda nie je žiadny Chanel 5...", zaúpeli sme, len čo sme vkročili na pôdu útulku. Možno to isté si zase myslia o nás tie štvornohé stvorenia...
Prevažne mladý personál vyzeral zaneprázdnene.
- Dobrý deň. Prosím vás, my by sme si chceli pozrieť nejakých psíkov a asi si aj vybrať...
- Nech sa páči, tým smerom... , ukázala nám akčná žienka už tak trochu rutinne prstom smer. Trochu neisto sme vykročili a ocitli sme sa v údolí kotercov.
Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol viac než žalostný. Hneď ako nás psíkovia spozorovali, spustili náreky, plač, kňučanie, ale i hravé štekanie, skákali na zadné labky, dopadajúc labkami na mreže kotercov, krútiac chvostami, uši pokorne sklopené, prosiac... Niektorí boli veľmi vytrvalí, nevzdávali sa a pútali našu pozornosť, iní len apaticky sledovali, akoby vraveli - "aj tak viem, že z toho nič nebude".
Bolo to príšerné. Premáhala som sa, aby som sa nerozplakala, pretože v tej chvíli som vedela, že pomoc potrebujú všetci, ale hoc by som ako chcela, všetkým pomôcť nemôžem. Cítila som sa nepríjemne s vedomím, že môžem zmeniť život jednému z nich k lepšiemu a ostatných musím nechať tak, napospas ich osudu. Že s tým, že sa mi jeden psík páči viac, odsudzujem iného, ktorého príbeh je možno bolestnejší a o to viac ma potrebuje. Akoby každý jeden túžil po tom, aby som povedala TY! Aby som ho pohladila, dala mu na krk krásny nový obojok, oslovila ho "náš" a odviedla ho z toho miesta...
- A nemôžeme si ich zobrať všetkých?
- Nie láska, nemôžeme...
- Keď to je také ťažké...
A potom sme ju zbadali. Chvíľu som mala pocit, že vidím opäť oči tej fenky, ktorá už na nás hľadí z nebíčka. Neviem to povedať inak - bolo to skrátka osudové, TY!, naša... Pali to cítil rovnako. Šťastní sme sa pobrali za personálom.
Všetko však má svoj háčik.
- Ona na 95% je kotná. Nebola ešte u veterinára, aby to potvrdil, ale cecíky má naliate a my sme si isté, že je kotná. Tak máte dve možnosti. Počkáte, kým ju dáme sterilizovať, alebo si ju vezmete a môžete ju dať sterilizovať vy na vlastné náklady s 30% zľavou.
Moje neracionálne tehotné ja sa v prvom okamihu vzpriečilo a súcitilo s mladou fenkou. Tiež nosí pod srdcom život... Sterilizácia - vzali by jej maličké nenarodené šteniatka a ešte aj maternicu aby ich už nikdy nemala... Bože, hrozná predstava!
- A nemohli by sme ju nechať nech ich porodí...
- Viete, môže mať tak 1 - 9 šteniatok. Netušíme s kým, ale my si nemôžeme dovoliť, aby nám tu porodila. A keď nevieme s kým ich čaká, mohol by ju ten pôrod aj vážne ohroziť. A úprimne by asi pre vás bolo ťažké umiestniť všetky tie šteniatka k niekomu.
- Zuzka, to by fakt nešlo. To by nám doma pekne poďakovali, keby sme im doniesli 10 psov naraz.. Už sme si tých neželaných pôrodov fenky zažili dosť, to sa nedá umiestniť všetky šteniatka...
Nakoniec som musela uznať, že z rozumového hľadiska je to asi dobré riešenie.
Ďalším háčikom však bolo, keď sme zistili, že o ňu prejavil záujem už niekto iný pred nami.
- Ale my si ju URČITE vezmeme, prosím vás, nemôžete ju dať nám?
- A čo by sme povedali tým prvým, čo ju majú rezervovanú?
- Ja neviem.. Že umrela, zmizla, je fuč...
Zasmiali sa a zapísali si nás do poradovníka.
- Neraz sa stáva, že si to ľudia rozmyslia a psíka tu nakoniec nechajú. Ak ju nevezmú oni, zavoláme vám.
S vedomím "ste v poradí" sme opúšťali útulok, čakajúc, ako to celé dopadne. V utorok sa malo rozhodnúť. Ja som to však nevydržala a zavolala do útulku v pondelok.
- Áno, prídu si po ňu, berú si ju.
A tak sme sa so smutným povzdychom pustili do hľadania iného psieho kandidáta. Až kým...
Dnes sa stala úžasná vec. Zavolala nám pani z útulku a oznámila, že si tí dotyční po ňu nakoniec neprišli, ako sľúbili. Hanka bude naša.
- Prineste občiansky, obojok a vodítko. Čakáme vás.
Jupííííííííííííííííííí!
