Optika, akou sa pozeráme na ostatných ľudí, je rozhodujúcav tom, ako sa k nim budeme správať a ako sa oni budú správaťk nám, pretože na naše správanie prirodzene reagujú. Zo slov, ktorými savyjadrujeme o druhých, sa ľahko stávajú nálepky, ktoré konzervujú stavvecí a človeka zaraďujú do škatuliek, ktoré bránia akejkoľvek zmene.
Pokiaľ mi niekto o niekom povie, že je „mentálnepostihnutý“, viem o ňom asi toľko, ako keby mi povedal, že je „mentálnenepostihnutý“. Alebo horšie – vytiahnem zo záložných zdrojov svojho mozgu starúškatuľku plnú stigmatizujúcich nálepiek, ktorá mi povie, že počula, že mentálnepostihnutý ničomu nerozumie, nevie čítať, je pomalý, agresívny, nesvojprávny,ohrozuje okolie, nemôže pracovať, je nesamostatný, nevzdelávateľný,nevychovávateľný, inkontinentný a jeho miesto je v ústave.
Avšak tí – a ja dúfam, že nielen tí - ktorís týmito ľuďmi pracujú, žijú, stretávajú sa, vedia, že tomu tak nie je. Že sú to úžasné výnimočné bytosti plné potenciálu, citov,emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnostiplnohodnotnými členmi, so všetkými svojimi právami. Čo z toho plynie? Naprvý pohľad banálna zásada – hovoriť o každom z nich akoo človeku, hovoriť o ľuďoch. Keď chceme niekoho popísať, môžeme rozprávaťo tom, čo tento človek dokáže, čo má rád, v čom je dobrý, ako žije,čo je na ňom zaujímavého. Bohužiaľ, v sociálnych službácha zdravotníctve sa zatiaľ ešte nezaobídeme bez diagnóz. Keď niekohozačneme označovať diagnózou, človek prestane byť človekom, ale stane sanapríklad schizofrenikom, autistom, mentálne postihnutým, psychotikoma pod. Na tomto mieste by som rada spomenula, že keď už je skutočnenevyhnutné o diagnóze hovoriť, vyššie spomenutej banálnej zásady savzdávať nemusíme – môžeme teda namiesto o mentálne postihnutom hovoriťo človeku s mentálnym postihnutím, čím citlivo upozorníme na fakt, žementálne postihnutie nie je jedinou charakteristikou popisovaného jedinca, aleže tento jedinec je v prvom rade človek a má i svoju všednúľudskú stránku a všetky ľudské práva.
V odbornej literatúre, predovšetkým z oblasti patopsychológie a špeciálnej pedagogiky, nájdeme takmer vždy kapitoluo špecifikách osobnosti ľudí s mentálnym postihnutím. I keď sa mnohoautorov zhoduje, že je potreba hľadať silné stránky človeka s mentálnympostihnutím, stretávame sa v týchto kapitolách naopak s popisomnedostatkov. Zvyčajne sa môžeme dočítať o zvýšenej závislosti na rodičoch,infantilnosti osobnosti, sklonu k úzkosti, sugestibilite, rigidite správania,zvýšenej potrebe bezpečia, pomalosti, pasivite a pod. Mnohé z týchtopopisov ignorujú vplyv sociálneho prostredia a špecifickosť podmienok,v ktorých ľudia s mentálnym postihnutím vyrastajú a žijú.
Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKN-10) pristupujek človeku s mentálnym postihnutím z hľadiska jeho obmedzení v„adaptívnom fungovaní“ a z hľadiska „úrovne jeho intelektu“. Ľudias mentálnym postihnutím sú potom diferencovaní medzi sebou na základehodnoty IQ, ktorý im bol zmeraný testom inteligencie. Títo ľudia sú potom klasifikovanípodľa úrovne postihnutia na ľahkú, stredne ťažkú, ťažkú a hlbokú mentálnuretardáciu. Príslušná literatúra následne detailne popisuje, ako sa ľudia naktorom stupni retardácie správajú, akému vývojovému veku zodpovedajúa niekedy dokonca akú majú životnú budúcnosť.
V rámci integrácie ľudí s mentálnym postihnutím saukázalo, že takéto poňatie mentálnej retardácie je z hľadiska dosahovaniaživotných cieľov človeka s postihnutím nevyhovujúce. Keď začneme premýšľaťo tom, ako popísať osoby s mentálnym postihnutím tak, aby sme sa vyhlipoužívaniu diagnózy a nepresným, zavádzajúcim kategóriám, veľmi skoronarazíme na pojem „podpora“. Ľudí s mentálnym postihnutím by sme mohlipovažovať za osoby, ktoré potrebujú väčšiu mieru podpory, aby mohli žiťv majoritnej spoločnosti, v bežných podmienkach a využívaťslužby verejných inštitúcií.
Americká asociácia pre mentálnuretardáciu (AAMR) odporúča na klasifikovanie ľudí s mentálnym postihnutímpoužívať škály, ktoré merajú mieru podpory, akú ľudia s mentálnympostihnutím potrebujú na to, aby mohli dosahovať stanovené osobné cielea napĺňať svoje potreby. Popis človeka v rámci tejto klasifikácie jezaložený na funkčnom popise postihnutia, ktorý sa snaží presne a konkrétnezachytiť, v čom sa postihnutie prejavuje v bežnom živote. Funkčnépopisy sú základom pre zodpovedanie otázky „akú podporu človek potrebuje?“.Celková miera podpory je určená prostredníctvom štandardizovanej škály (SupportIntensity Scale - SIS), ktorá mapuje podporu v oblastiach životv domácnosti, život v komunite, učenie, zamestnanie, zdravie a bezpečiea sociálne aktivity. V rámci týchto oblastízisťuje ich frekvenciu (naliehavosť) v živote konkrétneho človeka, dĺžkutrvania a typ podpory, ktorú v tejto oblasti potrebuje.
Keď nechceme ľudís mentálnym postihnutím ďalej znevýhodňovať budovaním negatívnehoočakávania o ich možnostiach, musíme sa vyhnúť tradičnej klasifikáciivšade tam, kde prevážia jej riziká nadjej ziskami (teda takmer všade mimo zdravotnícky kontext). Keď ich chcemetriediť a klasifikovať, pokúsme sa ich radšej medzi sebou rozlišovať podľamiery podpory, ktorú potrebujú k tomu, aby mohli žiť v bežnomprostredí. Pre riešenie otázok, ktoré integrácia prináša, je to praktickejšiea ľuďom s mentálnym postihnutím to škodí menej.
Záverom treba dodať, že priľuďoch s mentálnym postihnutím nie je ani tak dôležitá znalosť akýchsizovšeobecňujúcich charakteristík, ako vlastné vnímanie, schopnosť empatie aakceptácie. Len vďaka tomu ich môžeme skutočne spoznať a pochopiť. Ľudias mentálnym postihnutím majú svoje prednosti a silné stránky,a je aj na nás, aby sme si pred nimi nezakrývali oči.
