Tento rok je nejaký divný. Taký dospelácky. Snažím sa vracať duchom do svojich mladších čias, ktoré si až teraz cením, ale o to drsnejší je potom ten preplesk reality, ako tomu ja hovorievam. Ako nám bolo dobre, keď sme boli prťatí. Dokonca aj keď už som vedela, že Dedo Mráz darčeky nenosí (patrilo to k výchovnému odkazu pani učiteľky v prvej triede na základke, brala som to vtedy strašnohrozne), ešte stále som bola z Vianoc nadšená, aj keď už ma stálo viac námahy pripraviť sa na ne, keďže som vedela, že Dedo Mráz je už aj mojou skrytou identitou.
Svoju dedomrázovskú úlohu som si plnila každý rok zodpovednejšie, rozumej - namiesto venovania pokreslenej toaletnej rolky som sa postupne uchýlila ku konzumnejšiemu riešeniu zaobstarávania darčekov. Zrazu som začala navštevovať obchodné centrá. Ale stále som sa tešila! A moji bráškovia žili ešte v sladkej nevedomosti. Vtedy to bolo fakt čarovné. Jednému som kúpila sadu vojačikov, bolo ich v tom sakli asi 50, a druhému zase puzzle. Na Štedrý večer som zo seba robila šaša v izbe, aby som odpútala ich pozornosť od sledovania inkriminovanej miestnosti, kým zvyšní dedomrázovia nainštalujú darčeky tam, kam patria. Rokmi to bolo stále ťažšie, lebo tomu mladšiemu niekto škodoradostne bonzol, že Dedo Mráz neexistuje, dokonca ani Ježiško a ani Santa a ani Mikuláš, a on si to teda chcel pre istotu overiť. Keď už nezaberalo moje divadielko v izbe (jééé, počkajtééé, a poďme sa skúsiť ešte zahrať totóóó!), tak museli rodičia pristúpiť k plánu B a poslať oboch s tanierom plným koláčov k susedom.
A čo sa z toho stalo teraz... Len horko zaplakať a hodiť protestnú hladovku, zbojkotovať všetko... Závidím tým, ktorí ešte nemajú svoje súčasné ponímanie Vianoc sprznené tak, ako ja. Lebo ja mám toho plné zuby.
Presne ako sa píše v toľkých článkoch - zrazu sa na nás rúti obrovský príval výziev k prosociálnemu správaniu, k láske k blížnemu, k prispeniu na dobrú vec... To píšem ja, čo som z mimovládky, ha... Nie, aj keď som z mimovládky, nie som zrovna zástanca dojímavých príbehov, ktoré končia romantickým posolstvom "Prispejte na účet". Sú to príbehy apelujúce na súcit s ťažkoskúšanými životom a dosiahnu obvykle skôr to, že má človek nervy z toho, ako ho neprestajne nejakí "chudáčikovia" otravujú a chcú od neho peniaze a predovšetkým to, že týchto ľudí vníma ako už spomínaných chudáčikov, pretože sa tak aj de facto prezentujú. A chudáci nikdy nedostanú šancu stať sa rovnoprávnymi členmi spoločnosti, vždy budú chudákmi, ktorým patria naše zízajúce pohľady a na ktorých príbehoch sa nabalia komerčne zmýšľajúce inštitúcie (áno, narážam na slečnu Markízu).
Ale prejavila som sa napriek tomu ako človek prosociálne spolucítiaci, keď som dala bezdomovcovi horalku a stravný lístok. A keď už začal rozprávať o tom, že má šesť detí, ktoré nevie uživiť, tak som si dala klapky na uši, keďže máme tie Vianoce, lebo by som sa s ním hádam i povadila, že plodí deti, keď na to nemá. Finančne myslím, po inej stránke očividne problém nie je... :))
Ale čo ma trápi hádam najviac je, že musím byť tým Dedom Mrázom. Vďaka pracovnému vyťaženiu, ktoré ku koncu roka je ešte na just niekoľkonásobne väčšie, som Vianoce zdegradovala na (s)prosté zháňanie darčekov a hľadanie hluchých miest v diári, aby som si ich následne zaplnila oduševnelou činnosťou pobehovania v nákupných strediskách. Už ani neviem normálne konverzovať, stále meliem dokola len:
- Čo chceš dostať na Vianoce?
- Už ste kúpili niečo na Vianoce? Čo?
- Viem, že chceš, aby to bolo prekvapko, ale povedz aspoň niekoľko tipov na darčeky, ja už si niečo z toho vyberiem.
Som ideálna obeť. Výplata mi došla na účet a čas sa kráti. A vojačikovia? To sa nenosí. Dnes letia elcédéčka a kadejaké iné divnosti, o ktorých som ja kedysi nemala ani páru. Taká som rozmrzelá z toho môjho netešenia na Vianoce, že každému zúfalému, čo sa ma pýta, čo chcem na Vianoce, odpovedám "NIČ!!!". A pritom chcem asi tak milión kusov oblečenia, kvalitný mikrofón, peknú čiernu koženú kabelku, nové čižmy, náušnice, zaujímavú vtipnú knihu a nejakú bratislavskú nehnuteľnosť, najlepšie vinohrad do 30 tisíc.
Tak píšem takýto hrozný článok, čo bude mať karmu asi tak mínus päťsto tisíc, pretože všetci sú takí usmiati a vytešení a ja im to závidím a kazím svojimi písmenkovými negatívnymi vibráciami. Ja nechápem, čo sa to so mnou stalo po všetkých tých rokoch... Radšej už končím, tak!
P.S. Môžete dať v diskusii nejaké tipy na darčeky ;)
